V. V čom sa líši a v čom je podobné odoberanie orgánov a tkanív od živých či mŕtvych svojprávnych darcov od extrakcie, izolácie, prípadne kultivácie alebo transplantácie ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových buniek?
(Čas čítania: 10 minút)
(5.1) Niektorí čitatelia nám vyčítali „pokryteckosť“, ktorá má spočívať v tom, že nás nezaujímajú etické aspekty odobratia orgánov a tkanív od mŕtvych narodených darcov či nakladanie s telesnými pozostatkami niektorých ľudí bez domova.
(5.2) Musíme poznamenať, že táto otázka spadá pod inú právnu a etickú kategóriu ako je kultivácia a využívanie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií na produkciu vakcín či na testovanie účinných látok liekov – aj keď sa stále týka ľudskej dôstojnosti a telesnej nenarušiteľnosti. Východiskové poznatky k etickému hodnoteniu aspektov určenia smrti a nakladania s telesnými ostatkami možno nadobudnúť prostredníctvom vedných odborov ako tanatológia1 a humánna tafonómia2.
(5.3) I keď sa lekárstvo po stáročia riadi heslom „mortui vivos docent“, teda „mŕtvi učia živých“, rozpoznanie neodňateľnej dôstojnosti človeka a jeho telesnej nenarušiteľnosti, ktorú hlása kresťanstvo, výrazným spôsobom skultúrnilo aj spôsob nakladania s ľudským telom nielen počas života, ale i s ľudskými ostatkami detí či dospelých osôb po ich smrti, čo sa odrazilo aj vo zvykových či právnych3 úpravách jednotlivých národov. A to v predstihu stoviek rokov predtým, než sa vôbec začalo uvažovať o bioetickom a právnom probléme nakladania so živými či mŕtvymi ľudskými zárodkami či plodmi a ich telesnými súčasťami, ako sú ich orgány, tkanivá alebo bunky.
(5.4) Základný rozdiel medzi manipulovaním s orgánmi a tkanivami živých či mŕtvych dospelých darcov a extrakciou, izoláciou, prípadne kultiváciou alebo transplantáciou ľudských embryonálnych alebo fetálnych kmeňových buniek spočíva v tom, že svojprávny človek môže – v západnom civilizačnom okruhu, ktorý je definovaný kresťanstvom – slobodne rozhodnúť o nakladaní so svojím telom počas života (darca ex vivo) či so svojimi telesnými ostatkami po svojej smrti (darca ex mortuo), zatiaľ čo pri extrakcii, izolácii, prípadne kultivácii alebo transplantácii ľudských embryonálnych alebo fetálnych kmeňových buniek akýmkoľvek dnes známym spôsobom, súhlas alebo nesúhlas, ako prejav vôle jedinečnej osoby darcu, ktorý sa nachádza v prenatálnom štádiu svojho vývinu, prirodzene vždy absentuje. Eticky najzásadnejším rozdielom je, že v tomto druhom prípade ide spravidla o odber ex vivo od zdravého človeka v rôznom štádiu svojho prenatálneho vývoja, aby sa zaručila kvalita odoberaného „biologického materiálu“, pričom tento odber najčastejšie znamená smrť takéhoto nesvojprávneho darcu.
(5.5) Na tomto mieste narazíme na nekončiace a nikam nevedúce polemiky o tom, kedy vzniká ľudský život – teda osoba, – ktorej patrí nescudziteľné právo na život, ktoré pochádza od Boha-Stvoriteľa, a ktoré všetkým osobám priznávajú aj niektoré najvýznamnejšie medzinárodné deklarácie ľudských práv.4 Avšak, základný biogenetický zákon Ernsta Haeckela ako „nemeckého Darwina“5, „pre-embryo“ a „pre-osoba“ ako nový morálny status nenarodených z pera Clifforda Grobsteina6, schopnosť „nezávislého prežitia“ ako determinant vzniku osoby, alebo posun vo vnímaní embryoblastu nie ako celku, ale ako „zhluku kmeňových buniek“ podľa Scotta F. Gilbera7, životaschopnosť embrya určovaná sudcom Najvyššieho súdu USA Harrym Blackmunom ako „zmysluplnosť života mimo maternice“8 – to všetko sú podľa amerického odborníka na humánnu embryológiu, Dr. C. Ward Kischera, Ph. D., pojmy „politickej korektnosti“, ktorými dochádza ku „konečnej morálnej skaze v ľudskej embryológii“.9 A preto sa i napriek okrajovým odlišným názorom v ľudskej embryológii budeme aj pre účely tejto kapitoly pridŕžať vedecky zdôvodneného záveru, že život človeka začína nespochybniteľne jeho počatím.
(5.6) Pri odoberaní orgánov a tkanív svojprávneho darcu ex vivo – teda od živého narodeného darcu – najmä na transplantačné účely musia byť splnené napríklad tieto podmienky: (1) existujúca naliehavosť potreby príjemcu, ktorému iným spôsobom nemožno pomôcť; (2) príslušná funkcia orgánu musí byť zabezpečená (napr. druhou obličkou); (3) existujúca vysoká pravdepodobnosť, že strata orgánu je pre darcu iba obmedzené riziko poškodenia zdravia, pričom toto riziko je vyvážené mravnou hodnotou činu pre druhého človeka; (4) nesmie ísť o morálnu povinnosť zdravého človeka, ale vždy o slobodný čin lásky a altruizmu, úplne slobodné rozhodnutie.10
(5.7) Do konca roku 2016 ustanovoval právny poriadok Slovenskej republiky, že darcom ex vivo môže byť dieťa alebo mentálne postihnutý človek – u ktorých nemožno predpokladať svojprávne rozhodnutie – iba výnimočne, za taxatívne stanovených podmienok a so súhlasom zákonného zástupcu (poručníka, opatrovníka), ale vždy za predpokladu, že odber vážne neohrozí zdravotný stav darcu.11 Naproti tomu „historické“ bunkové kultúry a línie – ale i niektoré súčasné – vznikli nielen zo zdravých embryí v štádiu blastocyst pred ich uhniezdením na sliznici maternice (označované ako embryonálne bunkové kultúry a línie) – ale i zo zdravých ľudských plodov (napr. v gestačnom veku tri mesiace, označované ako fetálne bunkové kultúry a línie) tak, že sa so súhlasom zákonného zástupcu-matky násilne privodila biologická smrť zárodku alebo plodu pred úkonom alebo samotným úkonom odobratia životne dôležitého orgánu (resp. embryoblastu), ktorého bunky sa mali stať základom pre tú-ktorú embryonálnu či fetálnu bunkovú kultúru a líniu či transplantačný proces.
(5.8) Odobratie orgánov a tkanív od mŕtvych či živých narodených darcov má spoločné dve zásadné črty s extrakciou, izoláciou, prípadne kultiváciou alebo transplantáciou ľudských embryonálnych alebo fetálnych kmeňových buniek – tou prvou je, že pred zahájením celej procedúry musí byť vopred známy jej cieľ. A podľa toho, čo sa má danou procedúrou dosiahnuť – teda podľa jasného úmyslu – sa použije príslušný klinicky overený protokol, teda súhrn krokov, ktoré majú s vysokou pravdepodobnosťou zabezpečiť želaný výsledok.12
(5.9) Z klinického hľadiska musí byť podľa Dr. Kischera potrat ľudského embrya či plodu, ktorý má poslúžiť ako základ pre produkčné ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie, vopred premyslený a naplánovaný, aby výskumníci disponovali dostatkom času, priestoru a vybavenia na to, aby odobraté bunky zachovali v prijateľnom biologickom stave. Kischer uvádza, že tkanivo musí byť spracované do 5 minút od potratu, aby prežilo 95% jeho buniek. „Počas nasledujúcej hodiny pokračuje zhoršovanie kvality buniek, čo robí vzorky nepoužiteľné.“13 I keď možno túto citáciu spochybniť v jej doslovnosti a presnosti, nakoľko pochádza z osobného rozhovoru pro-life aktivistky Debry L. Vinnedge14 s Dr. Kischerom – uvedené skutočnosti – ktoré sa v konštatovaní o miere viability (teda životaschopnosti) buniek v závislosti od času od ich odobratia a druhu tkaniva môžu líšiť – patria medzi medicínsky všeobecne známe a potvrdzujú ich všetky transplantačné protokoly.
(5.10) Americká biologička Pamela Acker – ktorá pracovala v odvetví vývoja vakcín – opisuje vo svojej najnovšej knihe, ako najpravdepodobnejšie prebiehalo odoberanie tkanív za účelom izolácie buniek pre potreby kultivácie ľudskej fetálnej bunkovej línie HEK-293:
(5.10.1) „Tieto deti porodia prostredníctvom cisárskeho rezu, pričom sú stále živé v momente, keď výskumník začne s odoberaním tkaniva. Teda v čase, keď ich srdce ešte stále bije a neboli im v podstate podané žiadne anestetiká – keďže tie by mohli porušiť bunky – výskumníci sa snažia odoberať tkanivo.“15
vp.5.1: Video: Excízia (vybratie) srdca potkana za účelom izolácie buniek pre experimentálne použitie (zábery nie sú vhodné pre deti a citlivých ľudí).
(5.11) Alebo, ako to popísali čínski výskumníci v roku 2015 pri vývoji ľudskej fetálnej bunkovej kultúry Walvax-2:
(5.11.1) „Po prísnom skríningu založenom na dôkladne špecifikovaných kritériách sme obstarali 9 plodov... Bunkový kmeň Walvax-2 spĺňa všetky stanovené kritériá… a preto bol použitý na založenie ľudskej diploidnej bunkovej kultúry. Walvax-2 bola derivovaná z pľúcneho tkaniva plodu, podobného tomu z WI-3816 a MRC-517 a bola obstaraná z 3 mesačného ženského plodu potrateného z dôvodu výskytu jazvy na maternici po predchádzajúcom pôrode 27 ročnej zdravej ženy… Materiál z plodu poskytlo Oddelenie pôrodníctva a gynekológie Nemocnice v Yunnan, s legálnymi a etickými [sic] súhlasmi darcu [teda matky]. Pred začiatkom štúdie sme vypracovali striktné a komplexné kritéria pre zaradenie [plodov do výskumu], aby sme zabezpečili vysokú kvalitu bunkového kmeňa: 1) gestačný vek od 2 do 4 mesiacov; 2) vyvolanie kontrakcií [a pôrodu] pomocou metódy vodného balónu18; 3) rodičia nemali byť počas svojho života vystavení pôsobeniu chemikálií či radiácii; 4) obaja rodičia majú dobrý zdravotný stav bez neoplastických a genetických ochorení a ich rodinná anamnéza tri generácie dozadu nie je poznačená transplantáciou ľudského tkaniva či orgánu; 5) sú bez výskytu infekčných ochorení. Tkanivá z čerstvo potratených plodov boli okamžite odoslané do laboratória na preparáciu buniek.“19
(5.12) Druhou zásadnou črtou, ktorú má odobratie orgánov a tkanív od mŕtvych narodených darcov spoločnú s extrakciou, izoláciou, prípadne kultiváciou alebo transplantáciou ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových buniek je, že rozhodnutie o živote a smrti konkrétneho človeka je v rukách iného človeka. Čo tým myslíme?
(5.13) Existujú totiž dva legislatívne prístupy k odberu orgánov od mŕtveho narodeného darcu, a to (1) opt-in, kedy darca „počas svojho života sám dá súhlas na darovanie svojich orgánov po smrti a bez tohto súhlasu odber nie je možný“ a (2) opt-out, kedy „súhlas darcu sa predpokladá na základe toho, že darovanie orgánov počas svojho života neodmietol“ – pričom Slovenská republika sa riadi práve princípom opt-out.20
(5.14) Odobrať ľudský orgán, ľudské tkanivo alebo ľudské bunky z tela mŕtveho darcu je u nás možné, ak došlo k trvalému zastaveniu dýchania a srdcovej činnosti osoby a táto skutočnosť je potvrdená konzíliom („non-beating heart donor“) alebo k nezvratnému vyhasnutiu všetkých funkcií celého mozgu, teda k „mozgovej smrti“ („beating heart donor“).21 Ak sa dýchacie funkcie a obehové funkcie osoby udržiavajú pomocou prístrojov, smrť mozgu musí jednomyseľne potvrdiť konzílium22.
(5.15) Teda pri platnom legislatívnom princípe opt-out u nás platí, že všetci sme potenciálni darcovia orgánov, a keď sa raz ocitneme odkázaní „na prístrojoch“ zabezpečujúcich naše základné životné funkcie, o tom, či sme mŕtvi a môžu nám byť nenávratne odobraté životne dôležité orgány, rozhodujú v podstate primárne (1) poslanci Národnej rady Slovenskej republiky a podľa súčasnej legislatívnej úpravy s konečnou platnosťou (2) konzílium lekárov. Z rozhodovania o živote a smrti môžu legislatívci teoreticky vyňať i konzílium lekárov, resp. zmeniť spôsob určovania mozgovej smrti. Aby sme si vedeli lepšie predstaviť nedokonalosť situácie, v ktorej sa nachádzame, redukujme teraz jeden príklad za všetky ad absurdum. Počas prebiehajúceho 8. volebného obdobia môže spolurozhodnúť o tom, či ste mŕtvi a akým spôsobom sa vaša smrť potvrdí, napr. poslanec Jozef Pročko – známy zabávač – podaním pozmeňujúceho návrhu v novele transplantačného zákona, a tak sa životy nás všetkých, ktorí sme za života neodmietli darovanie orgánov, ocitajú v rukách jednotlivcov, ktorí ani nepatria k našim príbuzným.
(5.16) Je však samotné darovanie orgánov neetické? Podľa stanoviska Komisie pre otázky bioetiky Konferencie biskupov Slovenska je darovanie a transplantácia orgánov a tkanív „službou životu, ktorá predstavuje vysokú mravnú hodnotu… Pri darovaní orgánov a tkanív, vrátane darovania krvi, ide o vysoko humánny a mravne hodnotný čin: človek daruje časť seba samého, svojej krvi alebo svojho tela, na záchranu života alebo zdravia druhého človeka.“23
(5.17) Môže sa však zaskvieť svojou morálnou hodnotou akýkoľvek šľachetný ľudský čin, ak je vykonaný bez vedomia človeka, resp. z nepriameho donútenia, ako je tomu pri princípe opt-out platnom u nás v prípade transplantácií ex mortuo? Biskup Tondra odpovedá:
(5.17.1) „Za živa i po smrti musí byť na osobe, u ktorej sa vykonáva odňatie orgánov, poznať, že ide o darcu, t. j. o toho, kto dobrovoľne súhlasí s odňatím. Transplantácia predpokladá predchádzajúce, slobodné a vedomé rozhodnutie zo strany darcu alebo niekoho, kto ho právom zastupuje (obvykle najbližší príbuzní).“24
(5.18) Je možné toto pravidlo aplikovať aj na nenarodeného človeka, ktorý sa má stať darcom tkanív a buniek? Podľa nás áno – aj s dôvetkom Katechizmu Katolíckej cirkvi, že keď toto rozhodnutie robí zákonný zástupca-matka, nie je morálne oprávnená odsúdiť svoje dieťa takýmto súhlasom k smrti.25 Pohoršujúce je, že lekári, ktorí vykonávajú extrakciu a izoláciu buniek z ľudských zárodkov a tkanív ľudských plodov, si nad celou vecou dnes umývajú ruky a najskôr čakajú na súhlas matky s násilným ukončením tehotenstva, následne – ak ide o „vhodný subjekt“ – vykonajú extrakciu tkanív a izoláciu buniek, a až potom požiadajú matku o udelenie informovaného súhlasu na použitie biologického materiálu jej násilne zabitého dieťaťa na vedecké či transplantačné účely.26
(5.19) Na záver musíme konštatovať, že za eticky plne oprávnené sa považuje aj nedarovanie orgánu svojprávnym dospelým potenciálnym darcom.27 A ako sa vyjadril Marcel Lincényi na internetových stránkach Slovenského pohrebníctva ako tlačového orgánu Slovenskej asociácie pohrebných a kremačných služieb:
(5.19.1) „Etické by bolo, keby lekári možný odber orgánu vždy citlivo oznamovali a žiadali súhlas, aj napriek tomu, že ho oficiálne nepotrebujú. Možno by sa týmto krokom eliminovali trestné oznámenia od znechutených rodín zosnulých. V opačnom prípade sa budú v médiách čoraz častejšie zverejňovať prípady ‚vykostených‘28, 29, 30 tiel bez vedomia rodín zosnulých, ktoré vytvárajú špekulácie o rôznom nekalom narábaní s transplantovanými orgánmi v zahraničí. Ak si odborníci v tkanivových bankách nevstúpia do svedomia a štát nezakročí, môže sa stať, že na Slovensku v budúcnosti nebudeme mať pacientom čo transplantovať, pretože verejná mienka bude proti akýmkoľvek transplantáciám.“31
Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.
Poznámky a zdroje:
