Obsah I. Úvod II. Aké sú stavovské povinnosti lekárnika v ozvene svedomia pri morálne neprijateľných zákonoch a nedovolených postupoch? III. Ohrozuje výhrada vo svedomí na vydávanie eticky sporných vakcín lekárnikmi bezprostredne zdravie či život pacienta? IV. V čom sa líšia embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie od hormonálnej antikoncepcie z hľadiska dokonania vedomého potratu? V. V čom sa líši a v čom je podobné odoberanie orgánov a tkanív od živých či mŕtvych svojprávnych darcov od extrakcie, izolácie prípadne kultivácie alebo transplantácie ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových buniek? VI. Aký by mal byť cieľ tlaku lekárnikov za život vyvolaného odmietnutím dispenzácie liekov a vakcín vyvinutých neetickým spôsobom? VII. Prečo nás vo svedomí trápi okrajové využitie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií pri výrobe vakcín? VIII. Ako vznikali „historické“ ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie derivované z tkanív orgánov násilne potratených detí, ktoré sa používajú pri produkcii niektorých vakcín dodnes? IX. Ktoré vakcíny vyprodukované na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách sú dostupné na Slovensku, ako to zistím a aké sú k nim alternatívy? X. V akých krokoch prebieha výroba vírusových, toxoidných a rekombinantných vakcín? XI. Vojna o slovíčka I.: Čo sú embryonálne a fetálne kmeňové bunky, bunkové kultúry a línie a ako medzi nimi rozlišovať? XII. Vojna o slovíčka II.: Sú niektoré vakcíny „vyprodukované“ na ľudských embryonálnych či fetálnych bunkových kultúrach a líniách pochádzajúcich z násilného potratu? XIII. Vojna o slovíčka III.: Obsahujú vakcíny zvyšky „mletých tiel“ potratených ľudských zárodkov či plodov? XIV. Sú zdravé ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry „nesmrteľné“ a je možné ich pasážovať „donekonečna“? XV. Čo sú tzv. „imortalizované“ bunkové línie? Sú „nesmrteľné“? Čím sa odlišujú od konečných bunkových kultúr? XVI. Je terapia ochorenia COVID-19 vôbec možná a ak áno, aké druhy terapie prichádzajú do úvahy? XVII. Nabádame ľudí, aby sa neočkovali? XVIII. Čoho je možné sa pri vakcínach proti ochoreniu COVID-19 obávať? XIX. Aké je obmedzenie účinnosti vakcín proti COVID-19 deklarované Európskou liekovou agentúrou a ich výrobcami? XX. Aký je zákonný rámec a aké sú zákonné limity výhrady vo svedomí v dnešnej farmaceutickej praxi na Slovensku? XXI. Akým spôsobom si výhradu vo svedomí uplatňujú členskí farmaceuti o. z. Lekárnici za život – Slovensko? XXII. Kedy nemožno považovať výhradu vo svedomí za uplatnenú podľa Etického kódexu lekárnika za život? XXIII. Čo o výhrade vo svedomí farmaceutov povedal Európsky súd pre ľudské práva v prípade Pichon a Sajous verzus Francúzsko? XXIV. Kto pred orgánmi Slovenskej republiky dosvedčuje, či bolo konkrétne uplatnenie si výhrady vo svedomí farmaceutom či rodičom „podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi“, teda podľa medzinárodnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Sv. stolicou? XXV. Akým testom proporcionality zatiaľ prešlo na Ústavnom súde Slovenskej republiky „povinné očkovanie“ a aké bolo stanovisko Ústavného súdu Českej republiky k „povinnému očkovaniu“? XXVI. Aké podmienky by malo obsahovať podmienečné odopretie súhlasu zákonného zástupcu na štátom nariadené povinné pravidelné očkovania maloletej dcéry alebo syna podľa dosiahnutého veku uplatnením si výhrady vo svedomí? XXVII. Aké etické spory v sebe nesie využívanie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií? XXVIII. Čo hovorí Nová charta zdravotníckych pracovníkov Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve na tému vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách? XXIX. Akého druhu „cooperatione ad malum“, teda „spolupráce na zle“ sa podľa katolíckej mravouky dopúšťajú dispenzujúci lekárnici a užívatelia vakcín vyprodukovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách? XXX. Sme nezávisle od skúsenosti – teda „apriori“ – morálne povinní alebo sme morálne oprávnení v krajnej núdzi – teda ako „extrema ratio“ – zaočkovať sa vakcínou vyprodukovanou alebo testovanou na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach či líniách? XXXI. Môžu predvídateľné zdanlivo dobré dôsledky zlého skutku zmeniť jeho mravný charakter? Možno za predmet mravného skutku uznať proces alebo výsledok výlučne fyzického poriadku? XXXII. Kladieme na svedomie našich členských farmaceutov zbytočné a neúnosné bremeno, keď ich vyzývame, aby si na vydávanie vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách uplatňovali výhradu vo svedomí? XXXIII. Aké otázky svojím vyjadrením k nášmu Stanovisku vyvolala Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska?

VI. Aký by mal byť cieľ tlaku lekárnikov za život vyvolaného odmietnutím dispenzácie liekov a vakcín vyvinutých neetickým spôsobom?

(Čas čítania: 6 minút)

(6.1) Mnohé účinné látky moderných liekov – dokonca aj takých, ktoré na rozdiel od vakcín bezprostredne súvisia so záchranou ľudského života – boli v uplynulom polstoročí objavené za pomoci alebo boli testované na ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových bunkách a líniách.¹ Ako sme sa snažili načrtnúť už skôr, produkčné ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie používané na replikáciu vírusov, ktoré sú súčasťou vírusových vakcín – či už tých s inaktivovaným vírusom alebo tých so živým oslabeným vírusom – tvoria iba zlomok z celkového počtu ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových línií používaných v biomedicínskom výskume a farmaceutickom priemysle.

(6.2) Opäť len okrajovo uveďme, že nami v predchádzajúcom Stanovisku spomínaná bunková línia HeLa² ako „memento“ a jej podobné „dospelé“ bunkové línie, ktoré vznikli „len“ bez súhlasu pacienta – ale bez toho, aby bolo obmedzené jeho právo na život – nie sú zdrojom ani motiváciou našej argumentácie a len dokresľujú neetickú minulosť medicínskych postupov, ktoré je podľa nášho názoru s dnešným vedeckým poznaním možné zmeniť.

(6.3) Pritom nikdy v minulosti nebolo v biomedicínskom výskume cítiť tak naliehavú potrebu pre zmenu bioetickej paradigmy, ako je tomu dnes. Veď zo všetkých dnes využívaných a registrovaných bunkových línií na účely biomedicínskeho výskumu tvoria až 75,5% bunkové kultúry a línie ľudského pôvodu a iba 16,8% myšacieho, 1,7% potkanieho a 6% iného pôvodu – zo 702 živočíšnych druhov.³ Bronzový Pamätník laboratórnej myši – ako vyjadrenie vďaky ľudstva za možnosť využiť tohto živého tvora na výskum chorôb za účelom vývoja nových liečiv – stojí naproti Inštitútu cytológie a genetiky Ruskej akadémie vied už od roku 2013⁴. Ukazuje sa však, že takýto pamätník bude potrebné v dohľadnej dobe postaviť aj „laboratórnemu človeku“.

(6.4) Z celkového počtu približne 80 najčastejšie používaných rodičovských bunkových kultúr a línií („parent“) na vývoj vakcín, tvoria dnes ľudské bunkové kultúry a línie (dospelé hiPSCs spolu s embryonálnymi hESC a fetálnymi) iba 15% (12) a osobitne ľudské fetálne bunkové kultúry a línie pochádzajúce z násilných abortov zas „len“ 7,5% (6).⁵

(6.5) Pritom sa ale pri výrobe vakcín používa iba 0,01%⁶ zo všetkých do roku 2009 známych a registrovaných ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií pochádzajúcich z násilných abortov. Zvyšný podiel ich využitia, ako sme naznačili, tvoria iné než vakcinačné účely. Dokonca aj účinnosť tak dlho známeho lieku ako ISOPRINOSINE⁷, ktorý sme na základe odporúčaní popredného českého epidemiológa a virológa prof. Jiřího Berana⁸ dali verejnosti v súvislosti s ochorením COVID-19 do pozornosti v našom predchádzajúcom Stanovisku, bola testovaná na 2. pasáži ľudskej fetálnej bunkovej kultúry WI-38⁹.

(6.6) Prečo teda máme etický problém s ľudskými embryonálnymi a fetálnymi bunkovými kultúrami a líniami pri vakcínach – a dokonca pri tých, ktoré sú súčasťou povinného očkovania detí na Slovensku alebo sú určené proti ochoreniu COVID-19 – a nie pri zvyšných 99,99% prípadov ich využitia v biomedicínskom výskume? Trpíme subjektívnou pokryteckou pseudomorálkou? To sú oprávnené otázky a zasluhujú si vysvetlenie.

(6.7) Účinky ISOPRINOSINE boli testované v roku 1974, teda v tom istom období, resp. dejinnej epoche, ako vznikali, resp. boli výskumne a priemyselne využívané prvé ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie z násilných abortov. Tak, ako nemôžeme zmeniť to, čo sa stalo – či už ide o potraty v súvislosti s vývojom embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línii, alebo či už ide o biomedicínsky výskum účinkov liekov na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách v minulosti – môžeme, ba musíme meniť našu súčasnosť a budúcnosť.

(6.8) O to viac, ak sa nám v istom ohľade pred očami opakuje história, ktorá by mala byť „matkou múdrosti“. Konkrétne epidémia ružienky¹⁰ – ktorá tých najzraniteľnejších¹¹ z vnímavej populácie ohrozuje závažnejším spôsobom než ochorenie COVID-19, a ktorá prepukla v roku 1964¹² v Spojených štátoch amerických – sa stala hlavným legitimizačným argumentom Dr. Stanleyho Alana Plotkina (* 12. 05. 1932) na vôbec prvé priemyselné využitie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií pochádzajúcich z násilných abortov, v tomto prípade na sériovú produkciu vírusu. Ten sa na týchto ľudských fetálnych bunkových kultúrach množí dodnes, aby mohol byť súčasťou vakcín proti ružienke. A dnes sme opäť svedkami toho, ako je využitie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií ospravedlňované politickými dôsledkami vyvolanými epidémiou nového koronavírusu, podobne ako je ospravedlňované aj urýchlené a liekovými agentúrami „podmienečne schválené“^{13, 14} nasadenie nových biomedicínskych technológií – ako je kódovanie proteínov technológiou mediátorovej RNA (mRNA) – vo vývoji vakcín.^15, 16

(6.9) Táto historická paralela nás prinútila zamyslieť sa nad tým, čo môžeme spraviť pre to, aby sa morálne zlyhania z minulosti neopakovali pred našimi očami a s naším tichým súhlasom. Nie je síce v silách nášho občianskeho združenia zastaviť v súčasnosti prebiehajúcu registráciu eticky sporných vakcín či liekov alebo mapovať štúdie ku všetkým už registrovaným liekom dostupným v Slovenskej republike, z jedine ktorých je možné využívanie eticky kompromitovaných ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií identifikovať. Z našej strany je však možné monitorovať každý nový liek či vakcínu, ktorej registračné konanie sa začalo v súčasnosti alebo sa začne v budúcnosti – a o ich etickej spornosti informovať pacienta.

(6.10) Tak veľmi by sme sa chceli domnievať, že nemožno natrvalo diskvalifikovať určitú pomerne jednoduchú chemickú zlúčeninu len preto, že jej liečivý účinok bol kedysi v minulosti testovaný neetickým spôsobom, podobne ako by sme nemali diskvalifikovať kozmický program na základe použitia výskumov nacistických vedcov. Pri takto utilitárnom postoji – aj keď je svetom tak žiadaný – narazíme však vo faramceutickej oblasti hneď na niekoľko úskalí uvedených nižšie. Diskvalifikácia eticky kompromitovaných liekov, ktorých liečivé účinky boli testované na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách by mohla skončiť s vypršaním patentovej ochrany takéhoto lieku, a tým poťažmo s ďalšou našou neúčasťou na nepriamom spolufinancovaní eticky sporného výskumu a neeticky si počínajúcich farmaceutických spoločností.

(6.11) Avšak, priebežné testovanie jednotlivých šarží lieku výrobcom či kontrolné testovanie šarží liekovými agentúrami môžu tento argument úplne zneplatniť. Navyše, vakcíny priamo vyprodukované na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách v sebe nielen nesú hmotné pozostatky násilného činu minulého potratu – hoc i na úrovni genetického „odtlačku“ – ale potvrdzujú ešte závažnejšiu spoluúčasť: pokiaľ ich budeme mlčky používať, podporujeme rozvoj potratového priemyslu v budúcnosti, keďže každým použitím vakcíny vyprodukovanej na eticky kompromitovaných bunkových kultúrach sa bunky populácie míňajú a v budúcnosti ich bude potrebné nahradiť novými – teda ďalšími potratmi. Podobná paralela potom ale platí aj pri bunkových líniách používaných pri testovaní liekov – i keď pokračujúce bunkové línie, ktoré sa pri takýchto testoch používajú, sú na rozdiel od konečných bunkových kultúr „dlhoveké“, rovnako nie sú nesmrteľné a jeden zdroj nemožno využívať donekonečna.

(6.12) A keďže dodnes neexistuje v žiadnom členskom štáte Európskej únie taká zákonná regulácia, ktorou by sa aspoň docielilo zjavné označovanie liekov z hľadiska toho, či pri testovaní ich účinných látok, resp. pri produkcii vírusových vakcín boli použité ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie pochádzajúce z násilných potratov – vnímame občianske iniciatívy podobné tej našej za potrebné. Pretože len tak by mohol vzniknúť priestor na slobodnú a informovanú voľbu pacienta. A ako sme sa z mnohých reakcií mali možnosť sami presvedčiť, slovenský pacient o takéto informácie javí živý záujem.

⬆ späť na obsah ⬆

Poznámky a zdroje:

Obsah I. Úvod II. Aké sú stavovské povinnosti lekárnika v ozvene svedomia pri morálne neprijateľných zákonoch a nedovolených postupoch? III. Ohrozuje výhrada vo svedomí na vydávanie eticky sporných vakcín lekárnikmi bezprostredne zdravie či život pacienta? IV. V čom sa líšia embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie od hormonálnej antikoncepcie z hľadiska dokonania vedomého potratu? V. V čom sa líši a v čom je podobné odoberanie orgánov a tkanív od živých či mŕtvych svojprávnych darcov od extrakcie, izolácie prípadne kultivácie alebo transplantácie ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových buniek? VI. Aký by mal byť cieľ tlaku lekárnikov za život vyvolaného odmietnutím dispenzácie liekov a vakcín vyvinutých neetickým spôsobom? VII. Prečo nás vo svedomí trápi okrajové využitie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií pri výrobe vakcín? VIII. Ako vznikali „historické“ ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie derivované z tkanív orgánov násilne potratených detí, ktoré sa používajú pri produkcii niektorých vakcín dodnes? IX. Ktoré vakcíny vyprodukované na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách sú dostupné na Slovensku, ako to zistím a aké sú k nim alternatívy? X. V akých krokoch prebieha výroba vírusových, toxoidných a rekombinantných vakcín? XI. Vojna o slovíčka I.: Čo sú embryonálne a fetálne kmeňové bunky, bunkové kultúry a línie a ako medzi nimi rozlišovať? XII. Vojna o slovíčka II.: Sú niektoré vakcíny „vyprodukované“ na ľudských embryonálnych či fetálnych bunkových kultúrach a líniách pochádzajúcich z násilného potratu? XIII. Vojna o slovíčka III.: Obsahujú vakcíny zvyšky „mletých tiel“ potratených ľudských zárodkov či plodov? XIV. Sú zdravé ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry „nesmrteľné“ a je možné ich pasážovať „donekonečna“? XV. Čo sú tzv. „imortalizované“ bunkové línie? Sú „nesmrteľné“? Čím sa odlišujú od konečných bunkových kultúr? XVI. Je terapia ochorenia COVID-19 vôbec možná a ak áno, aké druhy terapie prichádzajú do úvahy? XVII. Nabádame ľudí, aby sa neočkovali? XVIII. Čoho je možné sa pri vakcínach proti ochoreniu COVID-19 obávať? XIX. Aké je obmedzenie účinnosti vakcín proti COVID-19 deklarované Európskou liekovou agentúrou a ich výrobcami? XX. Aký je zákonný rámec a aké sú zákonné limity výhrady vo svedomí v dnešnej farmaceutickej praxi na Slovensku? XXI. Akým spôsobom si výhradu vo svedomí uplatňujú členskí farmaceuti o. z. Lekárnici za život – Slovensko? XXII. Kedy nemožno považovať výhradu vo svedomí za uplatnenú podľa Etického kódexu lekárnika za život? XXIII. Čo o výhrade vo svedomí farmaceutov povedal Európsky súd pre ľudské práva v prípade Pichon a Sajous verzus Francúzsko? XXIV. Kto pred orgánmi Slovenskej republiky dosvedčuje, či bolo konkrétne uplatnenie si výhrady vo svedomí farmaceutom či rodičom „podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi“, teda podľa medzinárodnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Sv. stolicou? XXV. Akým testom proporcionality zatiaľ prešlo na Ústavnom súde Slovenskej republiky „povinné očkovanie“ a aké bolo stanovisko Ústavného súdu Českej republiky k „povinnému očkovaniu“? XXVI. Aké podmienky by malo obsahovať podmienečné odopretie súhlasu zákonného zástupcu na štátom nariadené povinné pravidelné očkovania maloletej dcéry alebo syna podľa dosiahnutého veku uplatnením si výhrady vo svedomí? XXVII. Aké etické spory v sebe nesie využívanie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií? XXVIII. Čo hovorí Nová charta zdravotníckych pracovníkov Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve na tému vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách? XXIX. Akého druhu „cooperatione ad malum“, teda „spolupráce na zle“ sa podľa katolíckej mravouky dopúšťajú dispenzujúci lekárnici a užívatelia vakcín vyprodukovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách? XXX. Sme nezávisle od skúsenosti – teda „apriori“ – morálne povinní alebo sme morálne oprávnení v krajnej núdzi – teda ako „extrema ratio“ – zaočkovať sa vakcínou vyprodukovanou alebo testovanou na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach či líniách? XXXI. Môžu predvídateľné zdanlivo dobré dôsledky zlého skutku zmeniť jeho mravný charakter? Možno za predmet mravného skutku uznať proces alebo výsledok výlučne fyzického poriadku? XXXII. Kladieme na svedomie našich členských farmaceutov zbytočné a neúnosné bremeno, keď ich vyzývame, aby si na vydávanie vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách uplatňovali výhradu vo svedomí? XXXIII. Aké otázky svojím vyjadrením k nášmu Stanovisku vyvolala Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska?