XIV. Sú zdravé ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry „nesmrteľné“ a je možné ich pasážovať „donekonečna“?
(Čas čítania: 9 minút)
(14.1) Našli sa odborníci, ktorí spochybňovali naše Stanovisko aj v časti (ods. 3.2 - ods. 3.3), v ktorej tvrdíme, že neimortalizované zdravé ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry, ktoré sa používajú najčastejšie ako vakcinačné produkčné kultúry, sú konečné, teda smrteľné.
(14.2) Často sa pritom aj v katolíckych médiách objavovalo tvrdenie, že vďaka technike zvanej „pasážovanie buniek“ je možné akúkoľvek bunkovú kultúru množiť prakticky „donekonečna“, a teda že ďalšie potraty aj napriek pokračujúcemu spôsobu výroby vakcín nebudú už v budúcnosti potrebné.
(14.3) Aby sme sa vedeli s týmto tvrdením vysporiadať, je potrebné si najskôr pripomenúť, ako funguje metóda pasážovania1 – čitateľa, ktorý sa s týmto pojmom stretol po prvý raz pozývame, aby sa s jeho obsahom oboznámil prostredníctvom textu v poznámke pod čiarou. V skratke povedané, pasážovanie je mikrobiologická metóda efektívneho a riadeného zdvojovania bunkovej populácie in vitro.
(14.4) Alexis Carrel (* 1873 – 1944), francúzsky chirurg a biológ začal 17. januára 1912 experiment, pri ktorom izoloval a kultivoval kuracie embryonálne bunky srdca, pričom túto bunkovú kultúru dokázal udržať pri živote pasážovaním 34 rokov. Najvyšší dovtedy zaznamenaný vek sliepky bol však iba 12 rokov. Vedecká obec sa tak nazdávala, že bola dosiahnutá nesmrteľnosť na bunkovej úrovni.2
(14.5) V roku 1964 však Hayflick – výskumník, ktorý izoloval a kultivoval ľudskú fetálnu bunkovú kultúru WI-38 – a jeho spolupracovník Moorhead preukázali, že normálne bunkové kmene – zvieracie i ľudské – majú konečnú životnosť a skonštatovali, že buď bola teda Carrelova kuracia bunková kultúra rakovinová, alebo bola denne živená médiom či priamo presádzaná („seed-ovaná“) s bunkovými extraktami z čerstvých kuracích embryí.3
(14.6) Vedecká obec po tomto objave začala prijímať základné rozdelenie na zdravé bunkové kmene, ktoré boli smrteľné a na choré rakovinové bunkové línie, ktoré sa zdali byť nesmrteľné. S postupujúcim výskumom v oblasti bunkového starnutia sa však stále častejšie predmetom záujmu vedcov stávala sama definícia „smrteľnosti“, resp. „nesmrteľnosti“. Vo svojej štúdii „Ilúzia nesmrteľnosti bunky“4 z roku 2000 Hayflick ponúka hneď niekoľko takýchto definícii, pričom každá z nich sa potýka s vlastnými problémami.
(14.7) Najprísnejšia z nich definuje nesmrteľnú formu života ako schopnú nekonečného prežívania v stave, pri ktorom sa na nej časom neodrazili žiadne zmeny na úrovni molekulárneho zloženia oproti jej počiatočnému stavu. Hayflick však dodáva, že takáto definícia sa ale nemôže aplikovať na život ako taký, pretože vylučuje prebiehanie metabolizmu a replikácie.
(14.8) Je teda „historická“ vakcinačná produkčná fetálna bunková línia WI-38 podľa tejto definície nesmrteľná? Hayflick odpovedá:
(14.8.1) „Môj normálny ľudský diploidný bunkový kmeň WI-38 je v životaschopnom stave uchovávaný kryogenicky [teda hlboko zmrazený] už po viac ako 38 rokov. Je to najdlhší časový úsek, počas ktorého kedy bola životaschopná normálna ľudská bunková populácia uchovaná. Ak sa nezanedbá pravidelné dolievanie tekutého dusíka, môžeme tieto bunky považovať za nesmrteľné. Avšak, tieto bunky nie sú nesmrteľné v zmysle, že ich metabolizmus neprerušene pokračuje posledných 38 rokov.“5
(14.9) Podľa najjednoduchšej z definícií je smrteľnosť ponímaná ako biologická smrť organizmu alebo skončenie rodokmeňu („lineage“, alebo teda línie rodu). Človek sa potom zdá byť ako indivíduum síce smrteľný, lebo podlieha biologickej smrti, ale ako druh nesmrteľný, lebo žije vo svojich potomkoch „nekonečne dlho“. A navyše, pri „vyšších formách života“, smrť jedného orgánu (napr. mozgu), neznamená okamžitú smrť ostatných orgánov – inak by neboli možné transplantácie ex mortuo, teda z mŕtvych osôb. Pozri tiež kapitolu V. V čom sa líši a v čom je podobné odoberanie orgánov a tkanív od živých či mŕtvych svojprávnych darcov od extrakcie, izolácie, prípadne kultivácie alebo transplantácie ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových buniek?
(14.10) Bez ohľadu na definíciu nesmrteľnosti sa výskum bunkového starnutia zameral na hľadanie akýchsi „vnútorných biologických hodín“ bunky, ktoré sa zdanlivo pri rakovinových bunkách museli pokaziť a napriek ich prebiehajúcemu metabolizmu a ich replikácii prestali „odrátavať“ ich životnosť. Avšak, ako konštatoval sám Hayflick, s touto úvahou vedci nepochodili:
(14.10.1) „Schopnosť [bunkovej kultúry] WI-38 pamätať si, pri ktorom zdvojení populácie v poradí sa nachádzala [po pasážovaní] pri zmrazení, je presná dnes rovnako tak, ako tomu bolo vtedy, keď som ju po prvý raz vyvinul v roku 1962. Po 38 rokoch kryoprezervácie si WI-38 uchovala svoju pamäť bezo zbytku.“6
(14.11) Replikačný limit normálnych buniek – neskôr nazvaný ako Hayflickov limit – je priamo spojený s počtom zdvojení bunky, resp. presnejšie s počtom replikácií jej DNA. Preto sa domnelé „biologické hodiny bunky“ podobajú skôr na počítadlo udalostí, než na klasické hodiny, ktoré by merali úsek času. A týmto počítadlom je teloméra.
(14.12) Teloméra je koncová časť eukaryotických chromozómov, ktorá neumožňuje spájanie týchto častí chromozómov do kruhu. Teloméry sa zúčastňujú na udržaní polohy chromozómov v bunkovom jadre a na správnom spárovaní homologických chromozómov počas redukčného delenia. Alexej Matvejevič Olovnikov (* 1936) – ruský biológ – potom skracovanie telomér s každým delením bunky opísal na príklade metra. Olovnikov si predstavil DNA polymerázu – teda enzým schopný syntetizovať nové vlákno DNA na základe predlohy vo forme komplementárneho vlákna – ako súpravu metra a trať zas ako DNA samotnú. Ak si predstavíme motor tejto súpravy ako motor replikácie DNA, potom podľa Olovnikova zistíme, že prvý segment DNA nemohol byť replikovaný, lebo v čase replikácie sa nachádzal pod touto súpravou metra.7 Trať – teda DNA samotné – sa pri každom delení bunky skracuje – v koncovej časti teloméry – akoby o dĺžku súpravy metra, teda o dĺžku polymerázy.
(14.13) V roku 1964 Hayflick vo svojej štúdii potvrdil, že zdravé bunky sa nedokážu množiť donekonečna a každá bunková kultúra, ktorá z takýchto buniek podliehajúcich prirodzenému starnutiu pozostáva, raz – po dosiahnutí Hayflickovho limitu – nevyhnutne vyhynie:
(14.13.1) „Je potrebné prihliadať na teóriu bunkového starnutia, keďže bolo preukázané, že normálne diploidné bunkové zhluky in vitro sú v skutočnosti smrteľné. Pokiaľ je nám známe, tak nikto doteraz nedokázal, že by bunky, ktoré majú karyotyp tkanív, z ktorých pochádzajú, boli schopné množiť sa in vitro dlhšie než je životnosť druhu, z ktorého boli tieto tkanivá získané.“8
(14.14) Po tridsiatich rokoch výskumu na stovkách bunkových kultúr pochádzajúcich z potratených ľudských plodov, napísal Hayflick v roku 1997, že všetko to vynaložené úsilie, aby sa dosiahla nesmrteľnosť zdravých bunkových kultúr bolo „márne“9.
(14.15) Pretrvávajúcu mylnú predstavu o nesmrteľnosti zdravých ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr vyvoláva práve skutočnosť, že bunky sa vďaka pasážovaniu in vitro množia exponenciálnym rastom, časti jednotlivých pasáží je možné následne zmrazovať tak, aby sa zastavila akákoľvek biologická aktivita buniek, vrátane ich starnutia, a rozmraziť ich neskôr, aby sa proces množenia obnovil v bode, v ktorom ustal.
(14.16) Hayflick vyrátal10, že ak budeme takýmto spôsobom rozdeľovať bunky na nové Petriho misky vždy tesne predtým ako dosiahnu stav hraničnej konfluencie – teda stav, keď sa bunky delením pomnožia natoľko, že vyčerpajú svoje možnosti dané priestorom nádoby – a to až do času, kým sa pôvodná bunková populácia nezdvojnásobí 50 ráz – teda až kým nedosiahne Hayflickov limit – je možné takýmto spôsobom kultivovať až 1022 A keďže Hayflick zistil, že 14,2 milióna „mokrých“ buniek váži približne 31 gramov, tvrdil, že z pôvodnej misky buniek možno vypestovať populáciu buniek vážiacu celkom až 22 miliónov ton (vrátane hmotnosti média) – čo je síce konkrétne racionálne číslo, ale pri pohľade na jednu malú ampulku s očkovacou látkou sa môže zdať akoby nekonečné. Avšak – ako sme uviedli vyššie – opak je pravdou.
(14.17) Medzi konečné ľudské fetálne bunkové kultúry pritom patria aj produkčné vakcinačné rodičovské („parent“) kultúry MRC-511 a WI-3812. Podľa Cellosaurus, teda katalógu bunkových kultúr a línií, sa životnosť konečnej bunkovej kultúry WI-38 odhaduje na 50 (+- 10) zdvojení populácie, pričom prvé prejavy bunkového starnutia – teda senescencie - sa objavujú približne od 38. zdvojenia populácie buniek, zatiaľ čo pri bunkovej kultúre MRC-5 dochádza k senescencii už pri 26. zdvojení populácie buniek.13
(14.18) O tom, že tieto bunkové kultúry sa „míňajú“, a že je ich možné použiť ako produkčné bunkové kultúry na výrobu vakcín dokonca ešte len niekoľko pasáží predtým, ako sa objavia prvé známky senescencie ich bunkovej populácie, potvrdili čínski vedci vo svojej štúdii z roku 2015 – o ktorej sme informovali už v našom Stanovisku, – a v ktorej predstavili novú ľudskú fetálnu bunkovú kultúru Walvax-214, ktorá má slúžiť pre celú Čínu ako čisto produkčná bunková kultúra na výrobu vakcín. Ako prebiehal výber ľudských plodov sa dočítate v kapitole V. V čom sa líši a v čom je podobné odoberanie orgánov a tkanív od živých či mŕtvych svojprávnych darcov od extrakcie, izolácie, prípadne kultivácie alebo transplantácie ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových buniek?
(14.19) Výskumníci v danej čínskej štúdii skonštatovali:
(14.19.1) „Napríklad vakcína proti besnote na ľudských diploidných bunkách, ktorá je považovaná za zlatý štandard medzi vakcínami proti besnote v súčasnosti, v Číne nie je dostupná. Navyše, produktívne bunkové kmene pre [množenie] OKA-HDC15 dostupné na čínskom trhu od troch dodávateľov sú bunky MRC-5 v ich 32. a 33. pasáži, a teda už dosiahli – ako uvádzame vyššie – limit požadovaný Čínskou farmakopédiou (33. pasáž je pri MRC-5 posledné zdvojenie buniek, ktoré môže byť použité na produkciu [vírusu]). Závislosť na importovaných HDCS16 môže viesť k nestabilite dodávok rovnako ako aj k nepredvídateľným nákladom. Preto zámerom tejto štúdie je vyvinúť úplne novú... [fetálnu bunkovú kultúru] čínskeho pôvodu, ktorú bude možné použiť v procese priemyselnej výroby vírusových vakcín.“17
(14.20) Na záver kapitoly o „vysnívanej bunkovej nesmrteľnosti“ a o „vybájenom nekonečnom ‚perpetuum mobile‘“, teda o utopickom stroji, ktorý má podľa predstáv niektorých neprestajne pracovať bez strát pri pasážovaní, teda technike množenia buniek in vitro, je vhodné citovať stať „Obyčajní smrteľníci“ z pera Dr. Hayflicka, ktorý výskumu starnutia venoval celý svoj život:
(14.20.1) „Biologická nesmrteľnosť zamestnáva ľudské myslenie pravdepodobne odvtedy, ako si prví ľudia uvedomili svoju vlastnú smrteľnosť. Nesmrteľnosť – ktorá sa ako koncept objavila v písomnostiach najmenej pred 3500 rokmi – bola hlavným cieľom alchýmie a v druhej polovici tohto tisícročia [do roku 2000] sa stala hnacím motorom nespočetných bádaní s cieľom nájsť fontánu mladosti18. Pri súčasnom opakovaní sa histórie snahu o dosiahnutie dlhovekosti živí presvedčenie, že za pomoci osobitných stravovacích návykov, životného štýlu či ich vzájomnej kombinácie možno dosiahnuť tento tak vytúžený cieľ.
(14.20.2) Závažné problémy, ktoré by so sebou priniesla nesmrteľnosť alebo extrémna dlhovekosť – ak by sa stali reálnymi – boli ústredným motívom mnohej našej literatúry, počnúc gréckou mytológiou, podľa ktorej sa Trójan Tithónos19 zamiloval do bohyne ranných zôr Éós. Na jej žiadosť učinil Zeus Tithonósa nesmrteľným. Bohyňa Éós ale pritom nanešťastie zabudla poprosiť Dia aj o Tithónosovu večnú mladosť. Jonathan Swift znovuobjavil tento motív vo svojich nesmrteľných, ale neprestajne starnúcich struldbruggov20.
(14.20.3) Skutočnosť, že nesmrteľnosť – podľa najprísnejšej zo svojich definícii – ešte nikdy nebola preukázaná, a to ani na úrovni jednobunkovcov, do veľkej miery favorizuje pravdepodobnosť – ak nie priam nádej – že sa nikdy neobjaví jej výskyt ani na úrovni vyšších foriem [existencie].“21
Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.
Poznámky a zdroje:
