Pojem výhrady vo svedomí bol prvýkrát použitý v právnom poriadku Slovenskej republiky v roku 2001 oznámením č. 326/2001 Z. z. v rámci Oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o uzavretí Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou (ďalej len „zmluva so Svätou stolicou“).
V tejto zmluve so Svätou stolicou sa v článku 7 uvádza:
„Slovenská republika uznáva každému právo uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi. Rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanoví osobitná medzinárodná zmluva uzavretá medzi zmluvnými stranami.“[1]
Táto zmluva platí od 23.08.2001. Za Slovenskú republiku ju podpísal Mikuláš Dzurinda a za Svätú stolicu kardinál Angelo Sodano.
Zaujímavé je, že ďalšia osobitná medzinárodná zmluva medzi zmluvnými stranami nikdy uzavretá nebola, a táto vyššie spomenutá podmienka nebola teda nikdy naplnená. Dokonca toto právo bolo v praxi nevykonateľné, keďže zmluva so Svätou stolicou neupresňovala kto, kedy a za akých podmienok si toto právo môže uplatniť. Až v roku 2004 bol vytvorený Etický kódex zdravotníckeho pracovníka, ktorý tvorí prílohu č. 4 zákona 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch“) a ktorý bližšie upresňuje podmienky uplatnenia si výhrady vo svedomí zdravotníckymi pracovníkmi.
V zákone o poskytovateľoch sa uvádza:
„Od zdravotníckeho pracovníka nemožno vyžadovať taký výkon alebo spoluúčasť na ňom, ktorý odporuje jeho svedomiu okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb. Ak zdravotnícky pracovník uplatní výhradu svedomia, je povinný o tejto skutočnosti informovať svojho zamestnávateľa a pri uplatnení výhrady svedomia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti aj svojich pacientov.“[2]
Dátum vyhlásenia bol 1.11.2004, čím sa zákon stal platným a účinnosť nadobudol vo väčšine ustanovení tiež 1.11.2004.
Okrem toho bola podpísaná Zmluva medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ktorá bola publikovaná v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 250/2002 Z. z (ďalej len „zmluva s registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami“).
V článku 7 sa uvádza:
„Slovenská republika uznáva právo každého uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad svojej registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanovia osobitné dohody uzatvorené medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami.“[3]
Rozdiel medzi týmito dvoma zmluvami z rokov 2001 a 2002 je, že zmluva Svätou stolicou je medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred slovenskými zákonmi podľa čl.7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.[4] Zmluva medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami platí len na Slovensku, je to vnútroštátna zmluva.
Zmluva s registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami rovnako ako zmluva so Svätou stolicou avšak predpokladá uzavretie osobitných dohôd medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, k čomu ale ani v tomto prípade nedošlo. Faktom však ostáva, že situácia v Slovenskej republike čo sa týka výhrady vo svedomí zdravotníckeho pracovníka je v súčasnosti lepšia ako v roku 2001, pred prijatím týchto zmlúv.
Ďalším zákonom dotýkajúcim sa výhrady vo svedomí zdravotníckych pracovníkov je Zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“), ktorý v § 12 ods. 2 upravuje aj otázky právnych vzťahov vznikajúcich pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a upravuje situácie, v ktorých poskytovateľ nemusí uzatvoriť dohodu s pacientom. Ide o tieto prípady:
1. Ak by uzatvorením takejto dohody prekročil svoje únosné pracovné zaťaženie
2. Osobný vzťah zdravotníckeho pracovníka k osobe, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytovať, alebo k jej zákonnému zástupcovi nazaručuje objektívne hodnotenie jej zdravotného stavu alebo
3. Poskytovaniu zdravotnej starostlivosti bráni osobné presvedčenie zdravotníckeho pracovníka, ktorý má zdravotnú starostlivosť poskytovať.[5]
Výnimka uvedená v písmene c) sa týka len umelého prerušenia tehotenstva, sterilizácie a asistovanej reprodukcie, ako vysvetľuje odsek 3.[6]
Výhrada vo svedomí tvorí samostatnú koncepciu ochrany osobnostnej integrity zdravotníckeho pracovníka v rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti. Právo zdravotníckeho pracovníka uplatniť výhradu vo svedomí je explicitne upravené v Etickom kódexe zdravotníckeho pracovníka, ktorý tvorí Prílohu č. 4 k zákonu o poskytovateľoch, a ktorý je podrobnejšie opísaný v tomto článku.
[1] Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o uzavretí Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou č.326/2001 Z. z.
[2] Príloha č. 4 zákona o poskytovateľoch – Etický kódex zdravotníckeho pracovníka
[3] Zmluva medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami č. 250/2002 Z. z.
[4] Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“ alebo „ústava“)
[5]§ 12 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a dolnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
[6] § 12 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti
