---

VIII. Ako vznikali „historické“ ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie derivované z tkanív orgánov násilne potratených detí, ktoré sa používajú pri produkcii niektorých vakcín dodnes?

(Čas čítania: 27 minút)

(8.1) „Nemožno tvrdiť, že rodičia, ktorí podstúpili proces niektorej z asistovaných reprodukčných technológií, pri ktorom poskytnutím svojich pohlavných buniek umožnili vznik embryí – teda ľudských zárodkov – tak učinili vedome a zámerne s jasným úmyslom podieľať sa v budúcnosti na vytvorení medicínskeho produktu. Rovnako tak nemožno tvrdiť, že matky, ktoré podstúpili potrat, boli k takémuto rozhodnutiu motivované z dôvodu, aby pomohli vytvoriť nejakú embryonálnu či fetálnu bunkovú kultúru či líniu, alebo dokonca aby pomohli s vývojom konkrétnej vakcíny.

(8.2) Ale na to, aby sme mohli reálne zhodnotiť morálnu zodpovednosť za vývoj historických ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových línií a kultúr, musíme prihliadať na zámer nielen matkin, ale aj na zámer lekára vykonávajúceho potrat a tiež na zámer výskumníka. Všetci traja zúčastnení sa rovnakým dielom podieľali na skutku, ktorý je zlý sám osebe – teda na potrate. Sme uzrozumení s tým, že súčasťou práce niektorých vedcov je ich vedomý zámer ničiť ľudské embryá ‚pre ďalšie vedecké účely‘. A žiaľ podobne s rovnako vedomým zámerom vykonať potrat za účelom vývoja vakcín pristupoval k veci lekár vykonávajúci potrat a zároveň výskumník, ktorý ‚za rohom‘ potratového stola čakal na ‚nový biologický materiál‘.“¹

(8.3) Zámerom tejto kapitoly je preto potvrdiť prostredníctvom nespochybniteľných historických záznamov tých, ktorí sa na výskumoch tohto typu podieľali v minulosti ako priekopníci, že nielenže boli spolupáchateľmi na úkladnej vražde, ale že to boli v niektorých prípadoch práve títo výskumníci – a nie tak celkom potratoví lekári – ktorí svojimi zákrokmi nakoniec zabili nedonosené deti pre účely svojich „vedeckých výskumov“. Pritom nemožno vylúčiť, že matka, ktorej sa často kladie primárna a jediná zodpovednosť za rozhodnutie podstúpiť potrat, urobila toto rozhodnutie pod nátlakom týchto výskumníkov alebo v citovom rozrušení. V takom prípade by bola aj ona sama obeťou výskumníkov.

(8.4) Hlavným a nadčasovým dôkazom o nutnom prepojení potratov s vývojom historických embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií a poťažmo niektorých vakcín, je sama medicínska povaha tohto procesu. Skutočnosť, že tkanivá z násilne potrateného dieťaťa určené na kultiváciu bunkových kultúr alebo izoláciu živého vírusu je potrebné odobrať a spracovať v čo najkratšom čase po potrate sme už vysvetlili v kapitole V. V čom sa líši a v čom je podobné odoberanie orgánov a tkanív od živých či mŕtvych svojprávnych darcov od extrakcie, izolácie, prípadne kultivácie alebo transplantácie ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových buniek?

(8.5) Ale na to, aby sme úplne pochopili mieru formálnej a materiálnej spolupráce výskumníkov na zle samom osebe – akým je potrat – ktorej sa dopustili pri vývoji dnes už historických bunkových kultúr a niektorých vakcín, musíme sa vrátiť späť do minulosti.

(8.6) Už v roku 1907 biológ a anatóm Ross Granville Harrison (* 1870 – ✝ 1959) pôsobiaci na Johns Hopkins University v Baltimore (štát Maryland, Spojené štáty americké) dokázal v lymfe – teda zjednodušene v tkanivovom moku – kultivovať žabie neuroblasty. Svojím výskumom tak v rámci embryológie potvrdil svoju hypotézu, že nervové vlákna sa vyvíjajú osamote, bez toho, aby existoval nejaký „mostík“, okolo ktorého by sa formovali. Zároveň tým však Harrison preukázal, že tkanivá môžu rásť aj mimo tela.

(8.7) V roku 1949 ohlásili pred svetovou vedeckou obcou traja americkí virológovia, a to John Franklin Enders (* 1897 – ✝ 1985), Thomas Huckle Weller (1915 –2008) a Frederick Chapman Robbins (* 1916 – ✝ 2003) , že sa im úspešne podarilo zvierací poliovírus nielen izolovať, ale aj kultivovať in vitro. V roku 1954 obdržali všetci traja Nobelovu cenu za „ich objav schopnosti poliovírusov rásť v kultúrach rôznych tkanivových typov“².

 

* * *
WI-38

(8.8) Avšak, ako Wadmanová – lekárka, ktorá sa venuje medicínskej historiografii – uvádza vo svojej knihe „Preteky o vakcínu: Veda, politika a ľudské straty stojace za porazením nákazy“³, tradičných priekopníkov v tejto problematike zatienil vtedy ešte neznámy Dr. Leonard Hayflick (* 1928), syn židovských rodičov pochádzajúcich z robotníckej triedy, ktorého niektorí jeho kolegovia opisovali ako „človeka bez predstavivosti“, síce „húževnatého“, ale „pomalého pri práci“.⁴

(8.9) Niektoré zdroje – ako už zmienená Wadmanová – uvádzajú, že Dr. Hayflick, pracujúci pre Wistar Institute vo Filadelfii v Spojených štátoch amerických, sa v prvom rade zaujímal o rozdiely v raste, teda v delení buniek v rámci bunkových kultúr in vitro a ich starnutiu. Hayflickov primárny záujem mal byť podľa týchto zdrojov výskum toho, čo spôsobuje, že zdravé bunky „praskajú“ a zomierajú, a teda, že bunka sama rozštiepi svoju DNA na fragmenty, rozloží vlastné proteíny a pomocou cytoskeletu sa rozpadne na viacero apoptotických teliesok, ktoré sú v extracelulárnom prostredí pohltené okolitými bunkami. Hayflick mal teda primárne študovať fenomén, ktorý dodnes nesie jeho meno – Hayflickov limit. Hayflick prišiel na to, že každý typ bunky je schopný deliť sa iba určitý, konečný počet cyklov, a keď bunky dosiahnu tento limit – začnú sa prejavovať znaky senescencie, teda bunky zostarnú natoľko, že sa prestávajú ďalej deliť a umierajú programovanou fyziologickou smrťou – apoptózou. Viac v kapitole XIV. Sú zdravé ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry „nesmrteľné“ a je možné ich pasážovať „donekonečna“?

(8.10) Hayflick opísal, že s každým ďalším mitotickým delením bunky dochádza ku skracovaniu jej telomér, ktoré určujú dĺžku jej životnosti. Hayflickovi obhajcovia uvádzajú, že na to, aby k týmto zisteniam dospel, bol tento húževnatý, ale málo kreatívny bádateľ ochotný siahnuť aj po potratených ľudských plodoch len preto, že na účely jeho výskumu predstavovali „najmladšie dostupné bunky“.

(8.11) Jeho odporcovia však poukazujú na to, že Dr. Hayflick pracoval na „inom zadaní“ už od začiatku pri vývoji bunkových kultúr WI-1 až WI-25 (Wistar Institute ako výskumné stredisko, pre ktoré Dr. Hayflick pracoval a číslo ako poradové číslo bunkovej kultúry). Hayflick totiž sám vo svojej práci uvádza, že postupne izoloval bunky z tkanív pľúc, kože, svalov, obličiek, srdca, štítnej žľazy, týmu (čiže z tzv. „detskej žľazy“, v ktorej dochádza k dozrievaniu T-lymfocytov, teda hlavných regulačných buniek špecifickej imunity) a pečene z ľudských plodov potratených za účelom vývoja bunkovej kultúry vhodnej na replikáciu vírusov⁵, ktorá by poťažmo mohla slúžiť na výrobu vakcín. V roku 1961 Hayflick o svojom výskume napísal:

(8.11.1) „Izoláciou a charakterizáciou ľudských diploidných bunkových kmeňov z tkanív plodu je možné z tohto typu buniek urobiť substrát pre produkciu živých vírusových vakcín. Okrem ich ekonomických výhod takéto kmene – na rozdiel od heteroploidných bunkových línií – preukazujú tie charakteristiky, ktoré sú zvyčajne vyhradené len normálnym primárnym bunkám, čo z úvah o ich použití pri produkcii ľudských vírusových vakcín robí zreteľnú možnosť.“⁶

(8.12) Hayflick vo svojich prácach priznáva podiel zásluh na vývoji toho, čo sa neskôr stalo známe ako „prvý komerčný bunkový substrát“ – žiaľ, pôvodom z potratených detí – ktorý sa pri výrobe niektorých vakcínach používa dodnes, najmä štyrom kľúčovým osobám, a to:

(8.12.1) Dr. Svenovi Gardovi (* 1905 – ✝ 1998), bakteriológovi a virológovi zo štokholmského Karolinska Institutet vo Švédsku, ktorý v roku 1959 absolvoval výskumný pobyt na Wistar Institute, a ktorý na tento účel dodával Hayflickovi ľudské plody;

(8.12.2) Dr. Stanleymu Plotkinovi (* 12. 05. 1932), lekárovi a výskumníkovi, ktorý pre Wistar Institute vyvíjal vakcínu proti ochoreniu rubeoly;

(8.12.3) Dr. Hilarymu Koprowskemu (* 1916 – ✝ 2013), riaditeľovi Wistar Institute v rokoch 1957–1991, ktorý Hayflicka viedol k tomu, aby vyvinul ľudské bunkové kultúry, na ktorých by mohol ich inštitút testovať a vyvíjať vakcíny;

(8.12.4) Dr. Anthonymu Girardimu z Výskumného inštitútu Merck, ktorý, ako budúci výhradný výrobca vakcíny proti ochoreniu rubeoly dostupnej v Spojených štátoch amerických, mal na výsledkoch výskumu najväčší záujem.

(8.13) Koprowski, ktorý sa v roku 1957 stal riaditeľom Wistar Institute, potreboval v tom čase otestovať ním vyvinutú orálnu vakcínu proti detskej obrne na ľudských bunkách. Hayflick ako zamestnanec inštitútu sa snažil úlohu splniť. Podľa svojej práce z roku 1961⁷ mal extrahovať, izolovať a následne kultivovať z buniek plodového vaku vlastnej dcéry bunkovú kultúru známu ako WISH⁸ (Wistar Institute Susan Hayflick). Po tom, čo však táto kultúra nevyhovovala výskumným potrebám inštitútu, Hayflick začal hľadať nové zdroje „biologického materiálu“. Zaujímavosťou je, že dnes sa predpokladá⁹, že bunková kultúra WISH bola kontaminovaná prvou izolovanou a kultivovanou ľudskou rakovinou bunkovou líniou HeLa¹⁰ pochádzajúcou už z roku 1951 – môžeme sa teda len domnievať, či sa Hayflick týmto spôsobom nepokúšal svoju bunkovú kultúru „imortalizovať“, aby jej populáciu bol schopný množiť dlhší čas.

(8.14) Vo veci „dodávky biologického materiálu“ potrebného na pokračovanie vývoja bunkového substrátu vhodného na produkciu vakcín sa Hayflick opakovane obracal na svojho švédskeho kolegu, bakteriológa a virológa Svena Garda zo štokholmského Karolinska Institutet vo Švédsku. A to z dvoch dôvodov. Po prvé, Dr. Sven Gard strávil v roku 1959 výskumný pobyt na Wistar Institute, teda v tom istom čase ako Hayflick začínal svoj výskum na bunkách plodového vaku vlastnej dcéry a počiatočných devätnástich¹¹ bunkových kultúrach z potratených ľudských plodov. Gard tak počas svojho pobytu vo Wistar Institute nadviazal s Hayflickom úzke pracovné kontakty. Po druhé, v Spojených štátoch amerických boli potraty – na rozdiel od Švédska tej doby – značne zákonne obmedzené až do vynesenia rozsudku Najvyšším súdom vo veci Roe vs. Wade¹² v roku 1973.

vp.8.2: Hayflickova tabuľka z r. 1961 s historickými fetálnymi bunkovými kultúrami z potratených detí

(8.15) Erling Norrby (* 1937) – v tom čase stážista pôsobiaci pod vedením Dr. Garda na Karolinska Institutet – neskôr opísal, akým spôsobom zabezpečoval Dr. Gard ľudské plody, na ktorých založil svoj výskum Dr. Hayflick:

(8.15.1) „Môj predchodca na pozícii profesora virológie na Karolinska Institutet v Štokholme, Sven Gard, strávil ročný výskumný pobyt na Wistar Institute v roku 1959, teda dva roky potom, ako vedenie inštitúcie prevzal dynamický Koprowski. Jednou z mojich úloh ako mladého študenta v štokholmskom laboratóriu bolo vypitvať ľudské plody, ktoré pochádzali z legálnych potratov a ich orgány zasielať do Wistar Institute. Tento materiál bol zdrojom mnohých dôležitých štúdií inštitútu o bunkových kultúrach, ako je i tá od Leonarda Hayflicka o bunkách WI-38.”¹³

(8.16) A keď v roku 1962 došlo k poruche elektrickej mrazničky^13A vo Wistar Institute, v ktorej Hayflick uchovával všetky dovtedy kultivované ľudské fetálne bunkové kultúry izolované z tkanív násilne potratených detí s označením WI-1 až WI-25, a ktoré boli tak nenávratne zničené, obrátil sa znovu so žiadosťou o orgány z potrateného dieťaťa na Svena Garda.

(8.17) Hayflickov kolega, Dr. Stanley Plotkin, ešte v roku 1969 v reakcii na výhradu, že použitie ľudských bunkových kultúr na produkciu jeho vakcíny proti ochoreniu rubeoly v sebe nesie riziko, že tieto budú infikované inými vírusmi a budú poznačené dedičnými genetickými vlastnosťami, ktoré sa ich prostredníctvom môžu preniesť na zaočkovaného pacienta, uviedol:

(8.17.1) „Tento plod [z ktorého tkanív bola kultivovaná bunková kultúra WI-38] vybral Dr. Sven Gard špeciálne na tento účel. Obaja rodičia sú známi, a nanešťastie [sic!] pre tento príbeh [o vývoji a produkcii vakcíny proti rubeole na ľudskej bunkovej kultúre], sú spolu zosobášení, stále žijúci a v dobrom stave, pravdepodobne bývajúci v Štokholme. Potrat bol vykonaný, pretože cítili, že majú až príliš veľa detí. Pri oboch rodičoch sa nenašla zmienka o akýchkoľvek chorobách v rodine, a takisto ani žiadna zmienka o rakovine v oboch ich rodinách.“¹⁴

(8.18) Ďalej, ako napísala Wadmanová v roku 2019 v reakcii na dezinterpretáciu niektorých informácií uvedených vo svojej knihe:

(8.18.1) „Vedci [z Karolinska Institutet vo Švédsku], ktorí plod odňali, uložili pľúca do ľadu a letecky ich odoslali do Filadelfie. Vedec z Wistar Institute, ktorý z nich izoloval bunky [teda Hayflick] ani na chvíľu nepomyslel na to, aby si vypýtal súhlas ženy, ktorá podstúpila potrat, a ktorú ja označujem ako ‚pani X‘. Podobne ako názor slávnej Henrietty Lacks [z ktorej nádoru bola izolovaná prvá rakovinová ľudská bunková línia HeLa¹⁵], ani názor ‚pani X‘ nebol považovaný za dôležitý, a teda ‚pani X‘ nijakým spôsobom nesúhlasila s darcovstvom buniek, ktoré sa od tej doby používajú na výrobu vakcín... [‚Pani X‘] sa so mnou nechcela zhovárať, keď som ju s mojím tlmočníkom v roku 2013 vystopovala. Ale odkázala mi jednu vec: ‚Urobili to bez môjho vedomia. To už dnes nie je dovolené.‘“¹⁶

(8.19) Wadmanová pokračuje a vyvracia tvrdenia o tom, že by Hayflick mal priamy prístup k lekárskym záznamom zo švédskeho zdravotníckeho systému o rodičoch potrateného dieťaťa. Tu sa však výpovede rozchádzajú. Wadmanová v roku 2019 tvrdila, že lekárske záznamy rodičov potrateného plodu potreboval Plotkin ako súhrn rodinnej anamnézy až niekoľko mesiacov po izolácii buniek na to, aby mohol získať pre svoju bunkovú kultúru WI-38 schválenie na použitie v humánnej medicíne – teda na produkciu vakcín určených pre ľudí. Hayflick sa mal podľa Wadmanovej obrátiť preto telefonicky znova priamo na Svena Garda a ten mal v tejto veci osloviť zas Margaretu Bӧttiger, ktorá bola „vtedy mladá všeobecná lekárka a matka, pracujúca na svojom doktoráte, [a ktorá] dostala nezávideniahodnú úlohu kontaktovať obvodného lekára ‚pani X‘, aby získala jej zdravotné záznamy.“¹⁷ Ako sme však uviedli skôr, Plotkin už v roku 1969 tvrdil, že „...[t]ento plod vybral Dr. Sven Gard špeciálne na tento účel,“ a teda sa môžeme domnievať, že Gard sa na Bӧttigerovú musel vo veci lekárskych záznamov rodičov potrateného dieťaťa obrátiť ešte predtým, ako bol samotný potrat vykonaný.

(8.20) Z opisu historických udalostí tak, ako sa stali a ako na seba nadväzovali jasne vyplýva, že rozhodnutie – akokoľvek nesprávne a tragické – konkrétnej matky o potrate konkrétneho plodu nebolo samo osebe najdôležitejšie pri vývoji „prvého ľudského bunkového substrátu“ používaného dodnes na produkciu niektorých vakcín. Naopak, je zrejmé, že vykonanie potratov bolo v priamom záujme potratových lekárov a najmä výskumníkov, a to z primárneho dôvodu – aby boli zabezpečené fetálne tkanivá na účely testovania a vývoja vakcín. Je teda zrejmé, že ak by konkrétna matka napokon od potratu konkrétneho plodu ustúpila, výskumníci by od svojho úmyslu vzhľadom na rozbehnuté štúdie a uskutočnené investície len tak neustúpili a hľadali by iné dieťa, ktoré sa jeho matka rozhodla potratiť.

(8.21) Tieto skutočnosti – potvrdzované vlastnými slovami hlavných aktérov a skutkovým právnym stavom, ktorý sa týka absentujúcej celoplošnej legalizácie potratov v Spojených štátoch amerických tej doby – do značnej miery vyvracajú tvrdenie ThLic. Jána Viglaša, ktorý v rozhovore pre Denník Postoj povedal:

(8.21.1) „Odporcovia očkovania radi zdôrazňujú, že na... vytvorenie [bunkových kultúr] bolo potrebné veľké množstvo abortov, čo vyvoláva dojem, akoby tie aborty boli vykonané špeciálne pre vedecké účely. Pritom výskumníci len začali využívať nový zdroj, ktorý vznikol rozširujúcou sa potratovou legislatívou.“¹⁸

(8.22) Ak by platilo, čo tvrdí ThLic. Viglaš, prečo potom výskumníci z Wistar Institute museli „dovážať“ orgány zdravých potratených ľudských plodov až zo Švédska? Veď ak takýto „nový zdroj“ už v čase vývoja historických fetálnych bunkových kultúr a prvých vakcín na nich vyprodukovaných existoval v Spojených štátoch amerických, aký by to malo zmysel? Z vyššie uvedených faktov pritom jasne vyplýva, že jednotlivé potraty ľudských plodov, z ktorých boli pripravované bunkové kultúry WI-1 až WI-25 – ale taktiež WI-38 – sa uskutočnili v šesťdesiatych rokoch minulého storočia a k uvoľneniu potratovej legislatívy v Spojených štátoch amerických došlo až v sedemdesiatych rokoch minulého storočia.

(8.23) Teda Hayflick izoloval v júni 1962 bunky z tkanív orgánov selektívne vybraného a násilne potrateného šestnásťtýždňového¹⁹ zdravého ľudského plodu ženského pohlavia švédskej matky, ktorá na použitie buniek jej potrateného dieťaťa na vedecké účely nielenže nedala súhlas, ale o ňom ani nevedela. Tie sa stali základom fetálnej bunkovej kultúry, ktorá sa používa dodnes ako vakcinačná produkčná kultúra. Hayflick ju označil ako WI-38, pričom pri číslovaní kultúr preskočil z označenia WI-27, teda kultúry ktorá mu ako posledná vyhynula, priamo na číslo tridsaťosem.²⁰ Šlo tak už o dvadsiaty prvý potratený plod v poradí použitý na účel vývoja vakcinačnej produkčnej bunkovej kultúry.²¹

(8.24) Len pre ilustráciu toho, že Hayflick pri svojich výskumoch postrádal akékoľvek etické zábrany, uveďme, že nechal ľudskú fetálnu bunkovú kultúru WI-38 vypraviť v roku 1973 v rámci projektu Skylab-3 na orbitálnu stanicu Spojených štátov amerických krúžiacu na obežnej dráhe Zeme. Tam vedecký pracovník posádky, inžinier elektroniky Owen Garriott (*1930 – 2019), pozoroval vplyv mikrogravitácie na delenie buniek, o čom neskôr Hayflick publikoval prácu.²²

(8.25) Avšak zatiaľ, čo v rokoch 1962 až 1964 nasledujúcich bezprostredne po vývoji bunkovej kultúry WI-38 prebiehala jej príprava na využitie pri produkcii vakcín, vypukla v roku 1964²³ v Spojených štátoch amerických epidémia rubeoly. Tá proces nasadenia tohto bunkového substrátu do komerčnej a sériovej výroby vakcín len urýchlila.

(8.26) Rubeola je lekármi považovaná prevažne za neškodnú detskú chorobu:

(8.26.1) „Pri deťoch a dospelých má rubeola zvyčajne mierny priebeh a niekedy môže dokonca odznieť nepozorovane. Deti majú vo všeobecnosti menej príznakov, avšak u dospelých sa môže prejaviť horúčka, bolesť hlavy, malátnosť a nádcha predtým, ako sa objaví výsyp. Osoba môže byť prenášačom ochorenia už jeden týždeň predtým, ako sa výsyp objaví až do doby 1-2 týždňov potom, ako výsyp zmizne. Prekonanie infekcie zaručuje celoživotnú imunitu voči tomuto ochoreniu.“²⁴

(8.27) Ale ochorenie rubeoly, ktoré sa rozvinie u tehotnej matky, má pre jej plod značné a niekedy i fatálne dôsledky. Deti môžu byť postihnuté tzv. CRS (Congenital rubella syndrome) – teda kongenitálnym (vrodeným) rubeolovým syndrómom. Rozvinutie CRS v sebe obnáša riziko, že dieťa sa narodí slepé, hluché, autistické, mentálne retardované alebo s rôznymi srdcovými poruchami, keďže infekcia má vhodné podmienky na šírenie v novosformovaných, dlhých a tenkých vláknach šošovky oka, v jemných štruktúrach stredného ucha, ktoré je sídlom sluchu, vo výstelke srdca či v malých krvných cievkach, ktoré zásobujú vyvíjajúci sa mozog kyslíkom a výživnými látkami.

(8.28) Riziko rozvinutia CRS je najvyššie do 16. týždňa prenatálneho vývinu dieťaťa, kedy jestvuje pravdepodobnosť vzniku CRS v rozpätí medzi 25% až 90%. Riziko klesá po 16. týždni prenatálneho vývinu dieťaťa na 0% až 25% a po 20. týždni prenatálneho vývinu je výskyt CRS zriedkavý.²⁵

(8.29) Hayflickov spolupracovník vo Wistar Institute – Stanley Plotkin – na obdobie vypuknutia epidémie rubeoly v Spojených štátoch amerických spomínal v roku 2020 týmito slovami:

(8.29.1) „Vedel som vyrátať, že v štáte Filadelfia bolo ohrozené 1% všetkých tehotenstiev [čo predstavuje rádovo promile celej populácie]... Mal som v tom čase jedného syna, ktorý mal niečo málo viac ako jeden rok. A moja manželka nebola v tom čase tehotná. Takže som vtedy nemal žiadne osobné obavy [z epidémie rubeoly]. Ale prevádzkoval som v tej dobe laboratórium, ktoré sa v skutočnosti stalo niečo ako neoficiálne diagnostické laboratórium [v Detskej nemocnici vo Filadelfii]. A sediac s tými ženami a snažiac sa vysvetliť im, o čo ide, aké sú riziká [infekcie rubeoly pre plody tehotných žien] – mi otvorilo oči. Niektoré ženy sa rozhodli pokračovať [v tehotenstve]. Iné ženy sa rozhodli ich tehotenstvo ukončiť. Všetky mali ale jednu vec spoločnú – a to úzkostný strach.“²⁶

(8.30) Dnes si môžeme už len predstaviť zdesenie tehotnej matky, ktorá sa nakazila rubeolou, a ktorej lekár ako Plotkin oznámil, že s veľkou pravdepodobnosťou „rovnajúcou sa istote“ jej dieťa sa narodí vážne postihnuté alebo zomrie, a tak jej môže spôsobiť ďalšie zdravotné komplikácie. Nesmieme však zabúdať, že Plotkin v čase, keď viedol „neoficiálne diagnostické laboratórium“ pre tehotné ženy nakazené vírusom rubeoly, už pracoval vo Wistar Institute na vývoji vakcín.

(8.31) Avšak na to , aby sa vírus rubeoly mohol po úpravách používať vo vakcínach na imunizáciu organizmu, ktorý mal byť zaočkovaný, musel byť najskôr izolovaný z organizmu, ktorý tento vírus napadol. Plotkinovi sa tak naskytla príležitosť využiť deti v prenatálnom vývine, ktorých matky boli infikované vírusom, a v jeho ambulancii, po rozhovore s ním, sa „samé“ a „bez nátlaku a manipulácie“ rozhodli podstúpiť potrat z medicínskych dôvodov.

(8.32) Pracovníci Wistar Institute teda nielenže vyvinuli z potratených plodov vybraných a sprostredkovaných Svenom Gardom bunkový substrát, ktorý mal slúžiť na replikáciu vírusu pre účely výroby vakcín, ale tiež riadili proces premyslených selektívnych potratov za účelom izolácie kmeňa vírusu rubeoly.

(8.33) Izolácii vírusu rubeoly s klinickým označením RA 27/3 predchádzalo 26 potratov plodov, pri matkách ktorých došlo k rozvinutiu príznakov ochorenia ružienky. „R“ v označení izolovaného vírusu je skratkou pre „rubeola“, „A“ zas pre „abort“, číslovka 27 zas pre poradie potrateného plodu, a číslovka 3 pre poradie tkanivového explantátu, teda poradie odberu biologického materiálu z toho istého plodu. Plotkin so svojimi spolupracovníkmi uvádzajú:

(8.33.1) „Explantáty [teda odbery infikovaných bunkových] kultúr boli vytvorené z orgánov chirurgicky odobratých konkrétnemu plodu potratenému kvôli rubeole, a to dvadsiatemu siedmemu v poradí nášho sledu potratených plodov počas epidémie v roku 1964. Tretí explantát, ktorý pochádzal z obličky, bol náhodne vybratý pre ďalšie štúdium. Fibroblasty, ktoré sme vypestovali z tohto explantátu, mohli byť subkultivované po niekoľkých týždňoch.“²⁷

(8.33.2) „Vírus bol získaný z potrateného ľudského plodu infikovaného rubeolou. Dvadsaťpäť ročná matka bola vystavená rubeole osem týždňov po jej poslednej menštruácii. O šestnásť dní po vystavení vírusu sa u nej prejavila makulárna vyrážka²⁸ a ochorenie lymfatických uzlín, zatiaľ čo vírus rubeoly bol izolovaný z jej nosohltanu na druhý deň po objavení výsypu... Plod bol potratený chirurgicky sedemnásť dní po ochorení matky a okamžite vypitvaný [teda chirurgicky zbavený vnútorností]. Boli kultivované explantáty [teda odbery infikovaných buniek] hneď z niekoľkých orgánov [plodu], pričom bunkový rast bol pozorovaný na explantátoch z pľúc, kože a obličky [plodu]. Všetky bunkové línie boli preukázateľne infikované vírusom... [Zozbieraný supernatant, teda tekutina ktorá pokrývala usadené infikované bunky] bola zaštepená do stabilných diploidných pľúcnych fibroblastov WI-38.“²⁹

(8.34) Ako uvádza Plotkin vyššie, tento izolovaný kmeň vírusu bol následne pomnožený na ľudskej fetálnej bunkovej kultúre WI-38. V neskoršej spoluautorskej štúdii Plotkin uviedol, že ďalších viac ako 40 ľudských plodov bolo potratených po tom, ako došlo k izolácii kmeňa vírusu RA 27/3, pričom z 34 z nich sa podarilo izolovať kmeň vírusu ružienky.³⁰

vp.8.3: Plotkinov nákres z r. 1965 o tom, ako prebiehala derivácia kmeňa vírusu rubeoly a jeho namnoženie na ľudskej diploidnej bunkovej kultúre WI-38.

(8.35) V súhrne teda šlo o viac ako 80 zaznamenaných jedinečných vopred naplánovaných a riadených potratov, ktoré prispeli k výskumu a ku konečnej produkcii vakcíny proti ružienke ako ju poznáme dnes: 21 potratov pre potreby kultivácie ľudských fetálnych bunkových kultúr WI-1 až WI-26, ktoré boli zničené, plus potrat pre potreby kultivácie samotnej fetálnej bunkovej kultúry WI-38, plus 67 potratov potrebných na pokusy s izoláciou samotného kmeňa vírusu rubeoly.

(8.36) Plotkin obhajoval svoje kontroverzné rozhodnutie produkovať svoju vakcínu na ľudskej fetálnej bunkovej kultúre WI-38 pochádzajúcej z výskumu s desiatkami potratených detí tým, že na bunkách tejto kultúry sa vírus efektívne replikoval. Ako ďalší dôvod pre obhajobu svojho rozhodnutia uvádzal Plotkin, že v čase, keď začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia podnikal svoj výskum, vedci prišli na to, že niektoré zvieracie bunkové kultúry a línie boli kontaminované inými vírusmi. Vedecká obec biológov, bakteriológov a virológov sa preto v tom čase pokúšala zistiť, či prítomnosť týchto iných vírusov môže pôsobiť na človeka škodlivo. Plotkin sa ale rozhodol obísť tento vtedy aktuálny vedecký problém použitím práve ľudskej fetálnej bunkovej kultúry WI-38. Jeho argumentom bolo, že zdravé ľudské plody sa predtým – ako ich matky dajú potratiť – vyvíjajú v sterilnom prostredí maternice, a teda ich bunky nie sú infikované inými vírusmi.³¹

 

* * *
MRC-5

(8.37) Na produkciu vakcín sa dnes využívajú najmä dve stabilné konečné bunkové kultúry pochádzajúce z potratených ľudských plodov, ktoré bývajú označované ako „historické“: Ide už o spomínanú bunkovú kultúru WI-38, izolovanú z pľúcnych buniek plodu ženského pohlavia švédskeho pôvodu potrateného na konci tretieho mesiaca gestačného veku, a o bunkovú kultúru MRC-5³², ktorej bunky boli izolované z pľúcnych tkanív tento raz mužského ľudského plodu kaukazoidnej rasy potrateného v 14. týždni gestačného veku.

(8.38) Bunková kultúra MRC-5 bola vyvinutá v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vo Veľkej Británii inštitútom Medical Research Council. Plod bol „odobratý zo psychických dôvodov z 27 ročnej ženy s geneticky normálnou rodinnou históriou a bez akýchkoľvek známok výskytu neoplastického ochorenia rovnako v dobe potratu, ako aj minimálne tri roky potom.“³³ Opäť raz vyjadrenia výskumníkov potvrdzujú, že výber plodu, ktorý má byť potratený za účelom použitia jeho tkanív na deriváciu bunkových kultúr, nie je náhodný, ale premyslený a zároveň, že pozorovania zdravotného stavu matky prebiehajú dokonca niekoľko rokov po potrate, aby sa úplne vylúčila genetická predispozícia odobratého „biologického materiálu“ k rôznym ochoreniam.

(8.39) Debra Vinnedgeová pri konštatácii o plode „potratenom zo psychických dôvodov“ poznamenala dve dôležité skutočnosti. Prvú poznámku opiera o rozhovor s pátrom Anthonym Cornforthom z Veľkej Británie z februára 2003. Páter Cornforth v ňom vysvetľoval, ako bolo vykonávanie potratov v Anglicku v rokoch 1960 až 1970 zdanlivo obmedzené vtedy platným právnym rámcom. V rámci neho bolo vykonanie potratu možné výlučne z dôvodu „zachovania zdravia matky“, ku ktorému patrilo aj „mentálne zdravie“. Páter Cornforth ale poznamenáva, že zákon bol prísnym iba „naoko“, a že „psychické dôvody sa bežne uvádzali v záznamoch vždy, keď nejestvoval žiaden medicínsky dôkaz o zdravotných problémoch, ktorý by mohol právne pripadať v úvahu, a obzvlášť vtedy, ak existovali iné omnoho nečestnejšie dôvody.“³⁴

(8.40) Autorom druhej poznámky je vlastne Hayflick sám, ktorý v e-mailovej komunikácii s Debrou Vinnedgeovou v roku 2003 napísal: „Nielenže som pracoval s WI-38, ale ja som vyvinul túto bunkovú kultúru. MRC-5 je jej napodobeninou vyrobenou Britmi takmer desať rokov potom, ako som im ukázal, ako to majú robiť.“³⁵

(8.41) I keď sa dnes o tom, či matky, ktorých plody boli použité na vývoj vakcín, urobili svoje rozhodnutie potratiť svoje deti „v pokoji a bez nátlaku“, už asi nedozvieme, jedno zostáva isté: lekári, vykonávajúci potrat museli byť s výskumníkmi vopred dohodnutí a poznali ich zámer derivovať z odobratých orgánov tkanivá, ktoré mali slúžiť vývoju ľudských bunkových kultúr vhodných na výrobu vakcín.

(8.42) Už v roku 1977 vedecká obec uvažovala o „konečnosti“ spomenutých dvoch bunkových kultúr, výsledkom čoho bolo „založenie“ novej fetálnej bunkovej kultúry IMR-90³⁶ kultivovanej z pľúcnych buniek pochádzajúcich z potrateného ľudského plodu ženského rodu. Daný plod bol vybraný Coriellovým Inštitútom pre medicínsky výskum (Institute for Medical Research – IMR) podľa prísnych kritérií tak, aby charakteristika jeho buniek bola „tak blízka, ako je len možné“ k bunkovej línii WI-38, čím sa majú „minimalizovať rozdiely pri zamenení za WI-38 v prebiehajúcich laboratórnych programoch“³⁷.

(8.43) Podľa abstraktu štúdie publikovanej v časopise Science v roku 1977, ktorou zodpovední výskumníci predstavovali túto novú bunkovú kultúru, uviedli:

(8.43.1) „Ide o prvú z plánovaných sérií ľudských bunkových línií, ktoré majú byť založené, charakterizované a uložené [ang. banked] v biorepozitári vo veľkých množstvách ako podpora Národného inštitútu pre výskum starnutia a všeobecnej bunkovej biológie.“³⁸

(8.44) Napriek tomu, že ľudská fetálna bunková kultúra IMR-90 bola derivovaná z tkanív potrateného dieťaťa a in vitro úspešne kultivovaná, nesplnila požiadavky na vysoké nároky „priemyselnej produkcie z dôvodu jej neschopnosti vydržať mnohonásobné pasážovanie“³⁹.

(8.45) O rok neskôr nasledovali opäť neúspešné pokusy o vývoj ľudských stabilných a konečných fetálnych bunkových kultúr IMR-91⁴⁰ a IMR-91S⁴¹ na vakcinačné účely. Obe boli derivované z tkanív orgánov toho istého ľudského plodu potrateného v 12. gestačnom týždni.

(8.46) V roku 2015 medzi tieto konečné bunkové línie pribudla úplne nová, a to Walvax-2⁴², a ako už aj jej názov naznačuje, vznikla výlučne za účelom produkcie vakcín, pričom čínski výskumníci ešte pred jej vývojom „hodnotili“ 9 plodov „vhodných na potrat“ podľa vopred stanovených kritérií tak, aby sa čo najviac podobali plodom potrateným pri vývoji bunkových línií WI-38 a MRC-5. Na základe výsledkov tohto hodnotenia si za základ tejto novej bunkovej línie vybrali pľúcne bunky zdravého plodu potrateného v 3. mesiaci gestačného veku z dôvodu, že cisársky rez po predchádzajúcom pôrode 27 ročnej inak zdravej matky nebol údajne celkom zhojený.

(8.47) Výskumníci sa vo svojej štúdii, v ktorej túto bunkovú líniu predstavujú a definujú, vôbec netaja, že nimi vytvorená bunková línia má nahradiť v produkcii vakcín bunkové línie zo šesťdesiatych rokov minulého storočia nielen kvôli svojim lepším vlastnostiam, ale najmä preto, že pasáže týchto „historických“ línií sú už príliš vysoké⁴³.

(8.48) Dávnejší príklad osudu línie IMR-90 a tento príklad z nedávnej minulosti týkajúci sa línie Walvax-2 potvrdzujú, že vo vedeckých sférach a v plánovaní farmaceutických spoločností existujú jasné, preukázateľné a trvalé snahy nielen pokračovať vo využívaní embryonálnych bunkových línií pochádzajúcich z potratených ľudských plodov, ale z dôvodu „opotrebovania“ už raz kultivovaných „historických“ línií zakladať stále nové embryonálne bunkové línie pochádzajúce z vopred naplánovaných, dobre pripravených a premyslených selektívnych potratov inak zdravých ľudských plodov.

 

* * *
HEK 293

(8.49) Asi najznámejšou líniou využívanou vo vedeckom svete je ľudská embryonálna bunková línia HEK-293^44­­ (HEK – human embryonic kidney) pochádzajúca z buniek obličky potrateného holandského ľudského plodu ženského pohlavia. Bola založená ešte v roku 1973 v laboratóriu Alexa van der Eba v meste Leiden v Holandsku.

(8.50) Táto bunková línia sa radí už medzi tzv. transformované bunkové línie. Znamená to, že do týchto buniek, konkrétne do chromozómu 19, bol zabudovaný adenovírus ⁴⁵. Úspešnú transfekciu vykonal kanadský biológ Frank Graham ako svoj až 293. experiment v poradí, keďže sa pôvodne táto línia zdala odolná voči transformáciám a aj pri tomto 293. experimente trvalo približne 5 mesiacov, kým bolo možné zamraziť nejaké „stabilné“ transformované bunky do zásoby, konkrétne tri ampuly štvrtej pasáže.⁴⁶

(8.51) Ako dôvod, prečo sa o transformáciu tejto línie pokúšali, Eb na Poradnom výbore pre vakcíny a pridružené biologické výrobky uviedol, že chceli vedieť, či sú ľudské bunky vôbec schopné transformácie ľudským adenovírusom a ak áno, ktorá časť DNA adenovírusu je na to potrebná.

(8.52) Eb sa neskôr spätne zamýšľal, prečo bol práve tento 293. experiment transformácie úspešný, ak sa vzhľadom na množstvo neúspešných experimentov zdalo, že ľudské bunky obličiek sú zrejme odolné voči transformáciám adenovírusom. Ako možné vysvetlenie uviedol, že bunky, ktoré sa podarilo transformovať, mali určitú mutáciu, ktorá spôsobila, že boli poddajné voči transformácii. Ďalším z možných vysvetlení je, že keďže sa v obličke nachádzajú aj iné typy tkanív, že konkrétny úspešný experiment bol vykonaný na neuronálnej bunke, ktorá sa nachádzala v pôvodnej bunkovej kultúre. Skutočné vysvetlenie však ostáva pre vedcov doteraz neobjasnené.⁴⁷

(8.53) Touto transformáciou línie HEK-293 pomocou adenovírusu vznikla karyotypicky abnormálna bunková línia - je hypotriploidná a obsahuje 64-70 chromozómov - pričom je cytogeneticky nestabilná. Inak povedané, má už iné vlastnosti a nedokáže dôverne kopírovať správanie sa pôvodnej netransformovanej konečnej bunkovej línie.⁴⁸

(8.54) Špekulácie ohľadom otázky, či táto ľudská embryonálna bunková línia pochádza zo spontánneho alebo indukovaného potratu jednoznačne objasňuje vyjadrenie Dr. Eba, ktorý na stretnutí Poradného výboru pre vakcíny a pridružené biologické výrobky z USA uviedol:

(8.54.1) „Materiál obličky, materiál obličky plodu, bol teda nasledovný: oblička plodu bola, s neznámou rodinnou anamnézou, získaná pravdepodobne v roku 1972. Presný dátum už nie je známy. Plod, pokiaľ si dobre pamätám, bol úplne normálny. Nič nebolo zlé. Dôvody potratu mi neboli známe. Asi som to vtedy vedel, ale stratilo sa to, všetky tieto informácie.⁴⁹“

(8.55) Eb sa okrem toho vyjadril, že vo svojom laboratóriu pracoval s tkanivami izolovanými z indukovaných potratov, preto je veľmi pravdepodobné, že tomu inak nebolo ani v prípade izolácie tkanív pre získanie línie HEK-293. Koniec koncov nielenže je administratívne jednoduchšie získavať bunky z indukovaných potratov pri normálnom zdravom tehotenstve než zo spontánnych potratov, môže byť tiež vedecky výhodnejšie použiť tkanivo z indukovaných potratov, pri ktorých sú plody „zdravšie“, zvyčajne geneticky normálne a potratia sa zo sociálnych dôvodov.⁵⁰ Keby aj však konkrétne táto línia HEK-293 bola z jedného spontánneho potratu, bola by to len výnimka v tomto slede indukovaných potratov, na ktorých pracoval jeden a ten istý vedecký pracovník.

 

* * *
PER.C6, HP PER.C6 a HER 911

(8.56) Bunková línia PER.C6⁵¹ je línia vytvorená z kultúry HER (human embryonic retinoblasts) – buniek pochádzajúcich z tkaniva sietnice 18-týždňového plodu potrateného v roku 1985, ktoré izoloval taktiež Alex van der Eb. Kultúru v laboratóriu namnožili a zamrazili v ampulách v tekutom dusíku.

(8.57) O 10 rokov neskôr, teda v roku 1995, Ron Bout a Frits Fallaux bunky rozmrazili a vykonali transfekciu adenovírusom typu 5⁵², po ktorej nasledovala selekcia pre transfektanty s „nesmrteľným“ fenotypom a vysokým podielom produkcie adenovírusu.^52A Týmto transfektantom bol práve klon 6, a tak celá línia dostala pomenovanie PER.C6.

(8.58) Na rozdiel od línie HEK-293, ktorá ostala na akademickej pôde, líniu PER.C6 laboratórium v Leiden spolu s konzorciom Crucell (dnes súčasťou firmy Johnson & Johnson) patentovali a využíva sa komerčne.

(8.59) Pôvodne bola PER.C6 línia vytvorená ako pomocná línia pre produkciu adenovírusových vektorov bez toho, aby vznikal adenovírus schopný replikácie, teda replikačno-kompetentný adenovírus (RCA – replication competent adenovirus) ako tomu bolo pri použití línie HEK-293. Produktom je teda adenovírus neschopný replikácie, teda replikačno-defektný adenovírus (RDA – replication defective adenovirus) používaný aj pri vývoji súčasných vakcín proti Ebole, HIV⁵³ i ochoreniu COVID-19.^{54, 55}

(8.60) Neskôr sa ďalšou optimalizáciou línia PER.C6 stala vynikajúcou hostiteľskou bunkovou líniou pre priemyselnú výrobu terapeutických proteínov vo veľkom meradle (najmä ľudský IgG)⁵⁶. Používa sa tiež na produkciu hormónu follitropínu delta, ktorý sa predáva pod obchodným názvom Rekovelle – liekom používaným na stimuláciu vaječníkov u žien podstupujúcich in vitro fertilizáciu (IVF), teda umelé oplodnenie⁵⁷.

(8.61) Bunková línia PER.C6 sa v laboratóriách intenzívne pasážovala až postupne v jej vyšších pasážach nastali zmeny v bunkovej fyziológii. Vyššie pasáže, ktoré vedci označili ako líniu HP PER.C6⁵⁸ (higher passage PER.C6), proliferujú oveľa rýchlejšie a ich čas zdvojenia je dvakrát kratší ako PER.C6 v nižších pasážach, majú väčší objem a tiež sa u nich sledovali až trikrát vyššie výťažky produkcie adenovírusu⁵⁹.

(8.62) Z toho istého plodu, z ktorého buniek sietnice bola založená bunková kultúra HER a z nej vytvorená bunková línia PER.C6, bola v roku 1996 založená aj pomocná transformovaná bunková línia HER 911⁶⁰, ktorá svojimi vlastnosťami mala konkurovať už známej bunkovej línii HEK 293⁶¹.

 

* * *

(8.63) Okrem týchto bunkových kultúr, ktoré môžeme označiť ako „rodičovské“, existujú aj ich „následnícke“, resp. „dcérske“ bunkové línie odvodené od týchto rodičovských. Tak napríklad WI-38 má k dnešnému dňu registrovaných 13 dcérskych bunkových línií, MRC-5 ich má 142, IMR-90 zas 34, HEK-293 až 398, zatiaľ čo PER.C6 iba jednu a Walvax-2 a HER 911 nemajú ani jednu registrovanú dcérsku líniu.⁶² Dcérske línie sa vytvoria vždy, keď výskumníci chcú použiť čiastočne upravené vlastnosti pôvodnej bunkovej línie v špecifickom výskume či v inej aplikačnej praxi.

 

⬆ späť na obsah ⬆

---

Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.

---

 

Poznámky a zdroje:

---

---