XXXI. Môžu predvídateľné zdanlivo dobré dôsledky zlého skutku zmeniť jeho mravný charakter? Možno za predmet mravného skutku uznať proces alebo výsledok výlučne fyzického poriadku?
(Čas čítania: 11 minút)
(31.1) Pápež Ján Pavol II. v čl. 47 časti II. „Prišiel som, aby mali život“ encykliky Evangelium vitae – O hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života hovorí:
„Žiaden človek však nemôže svojvoľne rozhodovať o tom, či má žiť, či zomrieť; jediným a absolútnym Pánom, ktorý môže také rozhodnutie urobiť, je Stvoriteľ – ten, v ktorom ‚žijeme, hýbeme sa a sme‘ (Sk 17,28).“1
(31.2) Pápež Ján Pavol II. v čl. 57 v časti III. „Nezabiješ. Svätý Boží zákon“ encykliky Evangelium vitae – O hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života hovorí:
„Vedomé a dobrovoľné rozhodnutie zbaviť nevinnú ľudskú bytosť života je z morálneho hľadiska vždy zlo a nikdy nemôže byť dovolené ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ. Je to totiž čin vážnej neposlušnosti voči morálnemu zákonu, ba čo viac, voči samému Bohu, jeho pôvodcovi a garantovi; je to čin, ktorý protirečí základným čnostiam spravodlivosti a lásky. ‚Nič a nikto nemôže oprávniť na zabitie nevinnej ľudskej bytosti, či je to plod, alebo embryo, dieťa, alebo dospelý, starý, nevyliečiteľne chorý, alebo zomierajúci. Okrem toho nikto nemôže vyžadovať tento vražedný čin pre seba alebo pre iného, ktorý je zverený jeho zodpovednosti, ani priamo alebo nepriamo s ním súhlasiť. Žiadna autorita ho nemôže legitímne nanútiť ani dovoliť.‘2“3
(31.3) Páter prof. ThDr. MUDr. Ján Ďačok SJ, Ph. D. v predstavení inštrukcie Kongregácie pre vieroučné otázky Donum vitae – O rešpektovaní začínajúceho sa ľudského života a o dôstojnosti plodenia, ktorej znenie schválil pápež Ján Pavol II., v bode tri uvádza:
„Avšak čestný cieľ a subjektívne dobré úmysly samy ešte nestačia na to, aby sa z morálneho hľadiska pokladalo za dovolené použitie akéhokoľvek prostriedku, ktoré má dnešná biomedicínska technika k dispozícii. To, čo je technicky možné, ešte neznamená, že je tým už aj prípustné z morálneho hľadiska. A preto Učiteľský úrad Cirkvi nemôže pripustiť ani najmenší kompromis s takým prístupom, v ktorom subjektívna túžba je jediným a dostatočným kritériom, aby sa ospravedlnil akýkoľvek lekársky zákrok.“4
(31.4) Pápež Pavol VI. v ods. 14 časti II. „Základné princípy učenia encykliky“ Humanae vitae, napísal:
„Ak je totiž pravda, že niekedy je dovolené trpieť menšie morálne zlo, aby sa vyhlo nejakému väčšiemu zlu, alebo aby sa napomohlo nejaké vznešenejšie dobro,5 nikdy však nie je dovolené, ani z najvážnejších dôvodov, robiť zlo, aby z toho vzišlo dobro:6 totiž súhlasiť s tým, čo svojou povahou porušuje mravný poriadok a čo preto treba považovať za nedôstojné človeka, hoci sa to deje s úmyslom brániť alebo napomáhať dobrá jednotlivcov, rodín alebo ľudskej spoločnosti.“7
(31.5) Pápež Ján Pavol II. v čl. 52 podkapitoly I. „Sloboda a zákon ‚Zo stromu poznania dobra a zla, z toho nejedz!‘ (Gn 2,17)“ encykliky Veritatis splendor uvádza:
„Je spravodlivé a dobré, aby vždy a všetci slúžili Bohu, vzdávali mu náležitú česť a úprimne si ctili rodičov. Takéto pozitívne zákony, ktoré prikazujú konať práve tieto skutky a zaujímať určité postoje, majú záväznosť a sú nemenné;8 a tým istým dobrom spájajú všetkých ľudí všetkých vekov, ktorí sú stvorení pre ‚to isté povolanie a Božie určenie‘9. Tieto univerzálne a trvalé zákony zodpovedajú poznatkom praktického rozumu a podľa úsudku svedomia sa aplikujú na jednotlivé skutky. Konajúci subjekt si privlastňuje pravdu uloženú v zákone: prisvojuje si ju ako svoju vlastnú pravdu prostredníctvom skutkov a zodpovedajúcich čností. Aj negatívne príkazy prirodzeného zákona platia všeobecne: zaväzujú všetkých a každého, vždy a za každých okolností. Ide totiž o zákazy zakazujúce isté činy vždy a navždy, bez akejkoľvek výnimky, pretože voľba takýchto skutkov sa nijako nezhoduje s dobrou vôľou konajúcej osoby, ako ani s jej povolaním k životu s Bohom a k spoločenstvu s blížnymi. Nikto sa nikdy nesmie previniť proti príkazom, ktoré sú všetci a za každú cenu povinní dodržiavať, a v komkoľvek, a najmä v sebe nesmie urážať osobnú, všetkým spoločnú dôstojnosť.
(31.5.1) Napokon že iba negatívne príkazy zaväzujú vždy a za každej situácie, ešte neznamená, žeby zákazy mali v mravnom živote väčšiu váhu ako povinnosť konať dobro, ktorá je naznačená pozitívnymi príkazmi. Dôvod je skôr tento: prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu nemá vo svojej pozitívnej dynamike nijakú hornú hranicu, ale zato má spodnú, ktorej prekročením sa porušuje príkaz. Navyše to, čo treba v istej situácii urobiť, závisí od okolností, ktoré nemožno vopred predvídať; naopak, jestvujú isté spôsoby konania, ktoré sa nikdy za žiadnych okolností nemôžu považovať za primerané riešenie, zodpovedajúce dôstojnosti osoby. Konečne vždy sa môže stať, že človek donútený silou alebo inými okolnosťami nemôže dokončiť nejaké dobré skutky; nikdy však nemôže byť donútený vykonať isté skutky, najmä ak je pripravený radšej podstúpiť smrť ako dopustiť sa zlého.
(31.5.2) Cirkev vždy učila, že si nikdy neslobodno voliť spôsoby zakázané mravnými príkazmi, ktoré sú v Starom i Novom zákone negatívne formulované. Ako už bolo povedané, sám Ježiš potvrdzuje nemennosť týchto zákazov: ‚Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania... Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť!‘ (Mt 19,17-18).“10
(31.6) Pápež Ján Pavol II. v čl. 76-78 podkapitoly IV. „Mravné konanie. Teleológia a teleologizmus“ encykliky Veritatis splendor uvádza:
„Z tohto pohľadu by vedomý súhlas s istými spôsobmi správania, ktoré tradičná morálka považuje za nedovolené, neznamenal nijaké objektívne mravné zlo. Tieto teórie môžu nadobudnúť istú presvedčivosť svojou príbuznosťou s chápaním vedy, ktorá je právom znepokojená, že umelecká i hospodárska činnosť sa riadi podľa výpočtu nákladov a ziskov, ako aj postupov a výsledkov. Usilujú sa oslobodiť človeka od etiky záväzku, voluntaristickej a arbitrárnej, ktorá by sa mohla zdať neľudskou.
(31.6.1) Teórie tohto druhu opúšťajú učenie Cirkvi, ak sa nazdávajú, že možno schváliť ako mravne dobré vedomú voľbu takých spôsobov správania, ktoré sa priečia Božiemu zákonu i prirodzeným príkazom. Takéto doktríny sa nemôžu odvolávať na katolícku mravnú tradíciu: ak je pravdou, že sa v nej uplatnilo vysvetlenie prípadov zameraných za istých konkrétnych podmienok na väčšie možnosti dobra, rovnako je pravdou aj to, že sa tak stalo iba v prípadoch, keď bol zákon nejasný; a preto toto vysvetlenie nespochybňovalo absolútnu platnosť negatívnych mravných prikázaní, ktoré zaväzujú bez výnimky. Veriaci sú povinní poznať a zachovávať mravné prikázania vo vlastnom zmysle slova, ktoré Cirkev hlása a učí v mene Boha Stvoriteľa a Pána.11 Keď apoštol Pavol hovorí, že prikázaním ‚Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého‘ sa napĺňa zákon (porov. Rim 13,8-10), neoslabuje prikázania, ale skôr ich potvrdzuje, poukazujúc na ich požiadavky i vážnosť. Láska k Bohu a láska k blížnemu sa nemôžu oddeľovať od zachovávania prikázaní zmluvy, ktorá bola obnovená krvou Ježiša Krista a darom Ducha. Je poctou pre veriacich, že poslúchajú viac Boha ako ľudí (porov. Sk 4,19; 5,29), a preto aj podstupujú mučeníctvo podľa príkladu svätých a svätíc Starého i Nového zákona, ktorí boli za takých vyhlásení preto, lebo radšej zomreli, než by urobili čokoľvek proti viere alebo čnosti.
(31.6.2) Aby spomínané teórie sformulovali racionálne kritériá správneho mravného rozhodnutia, zohľadňujú úmysel i dôsledky ľudského konania. Vskutku s veľkou rozvahou treba pristupovať ako k úmyslu – čo Ježiš s osobitným dôrazom žiada v otvorenom vystúpení proti zákonníkom a farizejom, ktorí podrobne rozpisovali niektoré vonkajšie úkony (porov. Mk 7,20-21; Mt 15,19), ale na srdce nedbali – tak aj k vykonanému dobru a obídenému zlu, ktoré sú následkami vlastného skutku. Ide o požiadavku zodpovednosti. Naozaj, uvažovanie o týchto dôsledkoch, ako aj úmysloch nestačí na posúdenie mravnej kvality konkrétnej voľby. Uvažovanie o dobre a zle, čo možno predvídať pri danom konaní, nie je vhodnou metódou na rozhodnutie, či voľba istého spôsobu správania je ‚svojou podobou‘ alebo ‚sama v sebe‘ mravne dobrá alebo zlá, dovolená alebo nedovolená. Predvídateľné dôsledky patria medzi tie okolnosti skutku, ktoré síce môžu modifikovať závažnosť zlého skutku, ale nemôžu zmeniť jeho mravný charakter.
(31.6.3) Napokon, každý človek vie, aké je ťažké, či skôr nemožné zvážiť všetky dôsledky svojich činov i všetky dobré alebo zlé účinky, ktoré sa nazývajú pred-mravné: absolútne racionálne zhodnotenie nejestvuje. Čo teda treba urobiť, aby sa mohli určiť pomery na základe hodnotenia, ktorého kritériá ostávajú nejasné? Ako možno schváliť absolútny záväzok, keď sú výpočty také neisté?
(31.6.4) Mravnosť ľudského konania závisí predovšetkým a zásadne od ‚predmetu‘ zvoleného rozumne vedomou vôľou, ako to ukazuje výstižná a ešte aj dnes platná analýza sv. Tomáša.12 Aby sme mohli pochopiť predmet skutku, ktorý ho mravne špecifikuje, musíme prijať zorný uhol konajúcej osoby. Totiž predmetom chceného skutku je slobodne zvolený spôsob správania. Pretože je predmet v zhode s rozumovým poriadkom, robí našu vôľu dobrou, mravne nás zdokonaľuje a pomáha nám spoznať, že náš konečný cieľ spočíva v dokonalom dobre, v prvotnej láske. Za predmet konkrétneho mravného skutku teda neslobodno uznať proces alebo výsledok výlučne fyzického poriadku, lebo tie by sa mali posudzovať podľa toho, že vyvolávajú istý stav vecí vo vonkajšom svete. Predmet je bezprostredným cieľom vedomej osoby. V tomto zmysle, ako učí Katechizmus katolíckej Cirkvi, ‚jestvujú spôsoby konania, ktorých voľba je vždy omylom, pretože vedú k neporiadku vôle, teda k mravnému zlu‘.13 ‚Často sa stáva,‘ čítame u sv. Tomáša Akvinského, ‚že človek koná s dobrým úmyslom, ale bez úžitku, lebo mu chýba dobrá vôľa; ak napríklad niekto kradne, aby nasýtil chudobného, úmysel je síce správny, ale chýba správnosť náležitej vôle, takže nijaký zlý skutok vykonaný s dobrým úmyslom nemožno ospravedlniť. »Ako niektorí tvrdia, že hovoríme: ›Robme zlo, aby vzišlo dobro? Ich odsúdenie je spravodlivé.‹« (Rim 3,8).‘14
(31.6.5) Dôvod, prečo nestačí správny úmysel a prečo sa vyžaduje správna voľba skutkov, spočíva v tom, že ľudské konanie závisí od jeho predmetu, to znamená od toho, či môže alebo nemôže byť zameraný na Boha, na toho, ktorý ‚jediný je dobrý‘, a tak utvára dokonalosť osoby. Správny je teda taký úsudok, ktorého predmet zodpovedá dobru osoby a zachováva pre ňu mravne významnejšie dobrá. Kresťanská etika, ktorá sa zameriava na mravný predmet, teda neodmieta uvažovať o vnútornej ‚teleológii‘ konania, keď prihliada na povznesenie pravého dobra osoby, ale uznáva, že takéto dobro sa získava iba vtedy, keď sa zachovávajú bytostné princípy ľudskej prirodzenosti. Ľudský skutok, správny vzhľadom na predmet, môže byť zameraný aj na konečný cieľ. Práve tento skutok dosahuje svoju konečnú a rozhodujúcu dokonalosť, keď ho vôľa skrze lásku skutočne usmerňuje k Bohu. V tomto zmysle učí patrón moralistov a spovedníkov: ‚Nestačí robiť dobré skutky, treba ich dobre robiť. Aby však naše skutky boli dobré a dokonalé, musíme ich robiť s jediným úmyslom páčiť sa Bohu.‘15“16
(31.7) Pápež Ján Pavol II. v čl. 79, ktorý je uvedený podnadpisom „‚Vnútorné zlo‘: neslobodno konať zlo, aby vzišlo dobro (porov. Rim 3,8)“ encykliky Veritatis splendor uvádza:
„Treba teda zamietnuť tézu teleologických i proporcionalistických náuk, podľa ktorej nemožno považovať za mravne zlú – vzhľadom na svoju podobu čiže na svoj ‚predmet‘ – vedomú voľbu niektorých spôsobov konania alebo konkrétnych skutkov bez toho, aby sa nebral do úvahy úmysel, s ktorým sa voľba vykonala, alebo súhrn následkov tohto skutku, ktoré možno predvídať vzhľadom na všetkých zainteresovaných.
(31.7.1) Prvoradým a základným prvkom mravného posudzovania je predmet ľudského skutku, ktorý rozhoduje o tom, či je skutok zameraný na dobro a na konečný cieľ, ktorým je Boh. Toto zameranie nachádza rozum v samom ľudstve, videnom v celej svojej pravde, teda v jeho prirodzených sklonoch, v jeho pohnútkach a predsavzatiach, ktoré majú vždy duchovný rozmer: práve ony tvoria súhrn ‚dobier určených osobe‘, ktoré slúžia ‚dobru osoby‘, ktoré predstavuje ona sama a jej dokonalosť. Tieto dobrá sú chránené Božími zákonmi, ktoré obsahujú celý prirodzený zákon.17“18
(31.8) Pápež Ján Pavol II. v čl. 82 podkapitoly IV. „Mravné konanie. Teleológia a teleologizmus“ encykliky Veritatis splendor uvádza:
„Napokon, úmysel je dobrý, ak sleduje pravé dobro osoby z hľadiska jej konečného cieľa. Naproti tomu skutky, ktorých predmet ‚nemôže byť zameraný‘ na Boha a je ‚nedôstojný ľudskej osoby‘, sa vždy a v každom prípade protivia tomuto dobru. V tomto zmysle rešpekt voči normám, ktoré takéto skutky zakazujú a sú zaväzujúce vždy a navždy čiže bez akejkoľvek výnimky, nielenže neznehodnocuje správny úmysel, ale dokonca určuje jeho základný význam.
(31.8.1) Učenie o predmete ako prameni mravnosti je autentickým vyjadrením biblickej zmluvy a prikázaní, lásky a ostatných čností. Mravná kvalita ľudského konania závisí od tejto vernosti prikázaniam, ktoré je výrazom poslušnosti a lásky. Preto – opakujem to znova – treba zamietnuť ako mylnú mienku, že vedomá voľba akýchkoľvek spôsobov konania alebo konkrétnych skutkov sa nemôže považovať za mravne zlú vzhľadom na ich povahu, bez ohľadu na vôľu, ktorou sa voľba vykonala, alebo nehľadiac na súhrn predvídateľných dôsledkov, ktoré daný skutok prináša všetkým zainteresovaným. Bez tohto racionálneho určenia mravnej kvality ľudského konania by nebolo možné potvrdiť ‚objektívny mravný poriadok‘19 ani predostrieť nijakú vymedzenú normu, ktorá by zaväzovala bez výnimky; to by zase škodilo ľudskému bratstvu a pravde o dobre i samému cirkevnému spoločenstvu.“20
Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.
Poznámky a zdroje:
