„Najškodlivejšou myšlienkou v... [robotníckej] otázke je predpokladať prirodzené nepriateľstvo jednej spoločenskej triedy voči druhej; ako keby sama prirodzenosť postavila bohatých a proletárov do nezmieriteľného súboja medzi sebou. Je to v zásadnom protiklade s rozumom i pravdou. Pravdou je, naopak, že podobne ako v ľudskom tele jednotlivé údy sa navzájom dopĺňajú a vytvárajú harmonický pomer, ktorý nazývame súmernosť, tak aj v občianskom spolužití prirodzenosť chcela, aby sa tieto dve triedy zladili spolu, a tak vytvárali rovnováhu. Jedna bezpodmienečne potrebuje druhú: niet kapitálu bez práce, ani práca nemôže byť bez kapitálu. Svornosť tvorí krásu a poriadok vecí tam, kde trvalý konflikt nemôže priniesť iné než zmätok a barbarstvo. A na upokojenie rozporu, ba na odhalenie samotných jeho koreňov má kresťanstvo obdivuhodnú hojnosť síl. […]

Záväzky spravodlivosti, ktoré sa vzťahujú na proletára a robotníka, sú tieto: vykonávať úplne a verne prácu, ktorá bola slobodne a rovnoprávne dohodnutá; nespôsobovať ujmu na majetku ani urážku osobe zamestnávateľa; pri obrane svojich práv sa zdržať násilných činov a nikdy ju nezvrhnúť na vzburu; nespolčovať sa so zlými ľuďmi, sľubujúcimi veľké veci, ktorých plodmi sú len zbytočné vytriezvenia a ničivé straty.

Kapitalistov a zamestnávateľov sa týkajú tieto záväzky: nedržať robotníkov v stave otroctva; rešpektovať ich ľudskú dôstojnosť, zušľachtenú kresťanským charakterom. Z pohľadu rozumu a viery nie práca ponižuje človeka, ba, naopak, ho povyšuje tým, že ho uschopňuje vlastnou činnosťou sa čestne uživiť; to, čo je skutočne nehodné človeka, je zneužívať ho ako vec s cieľom zbohatnutia, nevážiť si ho viac, ako je hodnota jeho svalov a síl.“

Pápež Lev XIII.,
encyklika Rerum Novarum, r. 1891