XIII. Vojna o slovíčka III.: Obsahujú vakcíny zvyšky „mletých tiel“ potratených ľudských zárodkov či plodov?
(Čas čítania: 6 minút)
(13.1) Prof. MUDr. Jozef Glasa CSc., Ph. D. v relácii Jeden na jedného odvysielanej na TV LUX dňa 2. 12. 2020 uviedol:
(13.1.1) „Takže ak niekto má uši na počúvanie, tak by som chcel povedať toľko: v tých vakcínach žiadne mleté potratené deti ani plody nie sú, ani ich súčasti.“1
(13.2) Výbor Slovenskej epidemiologickej a vakcinologickej spoločnosť na svojich internetových stránkach uvádza:
(13.2.1) „Bunkové línie sa pri výrobe vakcín používajú len na rozmnoženie vírusov. Potom nasleduje dlhý proces usmrcovania, alebo oslabovania, rozbíjania a čistenia vírusov. Obávať sa teda, že vakcíny obsahujú zvyšky tiel umelo potratených detí je úplne bezdôvodné a zvrátené.“2
(13.3) Keith Peden, Ph. D., vedúci Laboratória DNA vírusov z americkej štátnej organizácie Food and Drug administration – ktorá je niečo ako slovenský ŠÚKL, teda Štátny ústav pre kontrolu liečiv – použil pri verejnom stretnutí Dozorného výboru pre vakcíny a pridružené biologické produkty v roku 2018 formuláciu:
(13.3.1) „...DNA zvyškového bunkového substrátu... nevyhnutne kontaminuje vakcíny.“3
(13.4) Pre označenie DNA zvyškového bunkového substrátu – teda toho, čo zostane z buniek, na ktorých sa namnožil vírus, po procedúre čistenia vírusu od hostiteľských buniek produkčných bunkových kultúr či línií ešte predtým, ako sa vírus oslabí či deaktivuje, aby sa mohol stať súčasťou finálnej vakcíny – sa v odbornej literatúre používajú označenia ako „residual cell-substrate DNA“, „residual host cell DNA“, „residual cellular DNA“, prípadne skratka „rcDNA“. Žiaľ, v niektorej odbornej literatúre je rcDNA zahrňované do kategórie „general impurity“, teda všeobecných nečistôt, ktoré každá vakcína aj po procese čistenia obsahuje,4 a tak sa stráca z dohľadu i niektorých lekárov, farmaceutov, ale najmä pacientov, pre ktorých sú tieto vakcíny určené.
(13.5) Ale ako sme uviedli v našom Stanovisku, WHO i FDA s týmto výskytom rátajú a určujú maximálne limity množstva DNA fragmentov vo vakcínach.5, 6 Ide pritom o fragmenty závitnice DNA buniek produkčnej bunkovej kultúry alebo línie určované počtom bázových párov (base pair, zn. „bp“), ktorých nemá byť viac, než je veľkosť jedného funkčného génu, čo možno vyjadriť kvalitatívne ako limitovanie súvislých fragmentov na ≤ 200 bázových párov, alebo teda kvantitatívne ako rcDNA ≤ 10 ng7 v jednej dávke vakcíny. Tento limit bol ešte v roku 1987 stanovený na stonásobne menšiu hodnotu rcDNA ≤100 pg8 a k jeho uvoľneniu došlo po tom, ako mali viaceré štúdie vyvrátiť potenciálnu onkogenicitu – teda schopnosť vyvolať rakovinu – a infekčnosť reziduálnej DNA hostiteľských buniek, na ktorých je pestovaný vírus používaný pri vírusových vakcínach. Podľa najnovších zistení však vplyv krátkych fragmentov reziduálnej DNA na TLR (Toll-like receptory), ktoré sú zapojené do zápalových procesov, ovplyvňuje imunitný systém.9
(13.6) Uvedené limity na fragmenty DNA hostiteľskej bunkovej kultúry či línie sa WHO či FDA snažia určovať najmä kvôli vírusovým vakcínam vyprodukovaným na pokračujúcich (imortalizovaných, teda „nekonečných“) bunkových líniách iného než ľudského alebo hybridného pôvodu, pri ktorých existuje vyšší predpoklad, že budú kontaminované vírusmi či inými infekciami. Ale aj pri niektorých bunkových líniách ľudského pôvodu sú tieto limity opodstatnené najmä z dôvodu prevládajúcich obáv z tumorigénnych účinkov reziduálnych fragmentov DNA (napr. pri rakovinovej bunkovej línii HeLa10 či Namalva11).
(13.7) Kontaminácia vakcín zvyškovými fragmentami DNA hostiteľských bunkových kultúr či línií je skutočnosť, ktorú seriózna medicínska či farmaceutická veda nikdy nespochybňovala, ale s touto informáciou vždy pracovala a snažila sa zistiť, aký vedľajší a nežiaduci účinok majú tieto fragmenty DNA hostiteľskej bunky prítomné vo vakcíne na zdravie jej prijímateľa. Svedčia o tom napr. tieto štúdie:
(13.7.1) Štatistický prístup na určenie kritickej prítomnosti reziduálnej DNA hostiteľskej bunky (r. 2015)12
(13.7.2) Ustálenie prijateľných limitov reziduálnej DNA (r. 2013)13
(13.7.3) Pravdepodobnostný model na hodnotenie rizika reziduálnej DNA hostiteľskej bunky v biologických produktoch (r. 2010)14
(13.7.4) Študijná skupina WHO pre bunkové substráty na produkciu biologických látok (r. 2007)15
(13.7.5) Požiadavky WHO na použitie živočíšnych buniek ako substrátov in vitro na výrobu biologických látok (r. 1998)16
(13.7.6) Podávanie chromatínu z nádorových buniek imunosuprimovaným a neimunosuprimovaným iným než ľudským primátom (r. 1995)17
(13.7.7) Riziko indukcie nádoru in vivo zvyškovou bunkovou DNA: kvantitatívne úvahy (r. 1990)18
(13.7.8) Prehľad biologických účinkov pridania molekúl DNA k bunkám (r. 1990)19
(13.8) To, čo tvrdí prof. MUDr. Jozef Glasa CSc., Ph. D. či Výbor Slovenskej epidemiologickej a vakcinologickej spoločnosti alebo Etická komisia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky znie ako cynický eufemizmus. Pravdou ostáva to, čo povedal Dr. Peden, a teda, že „DNA zvyškového bunkového substrátu... nevyhnutne kontaminuje vakcíny“, a to aj tie, ktoré boli vyprodukované na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách. Z daného teda vyplýva, že vakcíny vyprodukované na konečných ľudských fetálnych bunkových kultúrach (WI-3820, MRC-521) nevyhnutne obsahujú zvyšky, fragmenty či čiastky sekvencií bázových párov DNA násilne potratených ľudských plodov, teda detí.
(13.9) Alebo, ako poznamenal jeden z recenzentov tohto článku, chemik a fyzik RNDr. Anton Repko, Ph. D. et Ph. D.:
(13.9.1) „Matéria sa replikáciou zväčša vymenila, hoci – prísne vzaté podľa kvantovej fyziky – rovnaké molekuly sú principiálne nerozlíšiteľné (okrem prípadu rozdielnych izotopov; tie sú zastúpené pod 1%).“22
(13.10) Fragmenty DNA na úrovni bázových párov sa nachádzajú aj vo vakcínach vyrobených s pomocou imortalizovaných ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových línií – (HEK-293, PER.C6) – avšak vzhľadom na to, že tieto línie boli transformované, ich sekvencia DNA už nie je totožná so sekvenciou DNA potrateného dieťaťa, i keď stále nesie v sebe na chromozomálnej úrovni väčšinu informácií o svojom násilne zabitom pôvodcovi (napr. informáciu o pohlaví). Avšak na druhej strane ide o fragmenty sekvencie geneticky modifikovanej DNA z pôvodného genómu zdravého človeka zavraždeného v období prenatálneho vývinu. Pritom existujú regulácie zavádzajúce označovanie potravín vyrobených z geneticky modifikovaných surovín, zatiaľ čo pri vakcínach výrobcovia takúto povinnosť nemajú. Viac sa tejto problematike venujeme v kapitole XIV. Sú zdravé ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry „nesmrteľné“ a je možné ich pasážovať „donekonečna“?
(13.11) To však nič nemení na veci, že jednotlivé bázové páry DNA sú jednoznačne súčasťou každej bunky človeka23 a DNA ako celok je jedinečnou a neopakovateľnou nositeľkou genetickej informácie organizmu, riadi rast, delenie a regeneráciu každej bunky v tele. Bunky vytvárajú tkanivá, tkanivá formujú orgány a orgány fungujú v systémoch, aby plnili nevyhnutné funkcie pre žijúci organizmus. V širšom zmysle – i keď medicínsky nepresne – je teda tvrdenie, že vakcíny vyprodukované na konečných ľudských fetálnych bunkových kultúrach obsahujú zvyšky tiel umelo potratených detí, pravdivé. Kvalita týchto zvyškov je nízka – závitnica DNA je v čistiacom procese roztrhaná na bázové páry – a ich kvantita malá – v hodnotách miliardtiny gramu – ale fragmenty DNA sú nevyhnutne prítomné v každej vakcíne vyprodukovanej na bunkových kultúrach či líniách živočíšneho alebo ľudského pôvodu.
(13.12) Aký dôvod môže mať niekto, aby tvrdil opak? Nemôže táto informácia odradiť od očkovania ľudí s citlivým svedomím? A nemá táto informácia o trvalej prítomnosti ľudskej „obete“ – hoc i na mikroskopickej úrovni – násilného nemorálneho činu v každej jednej vakcíne vyprodukovanej na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách vplyv aj na vynesenie konečného súdu morálnymi teológmi nad takýmito vakcínami?
(13.13) A to v čase, keď platí tvrdenie, že regulátor dovoľuje, aby sa vo vírusových vakcínach súčasnosti vyprodukovaných na bunkových kultúrach či líniách nachádzalo stonásobne viac „zvyškov tiel umelo potratených detí“, než tomu bolo v deväťdesiatych rokoch minulého storočia.
Nie je mi ľahostajné nič z toho, o čom som sa dočítal, a preto sa chcem pridať k verejnej prosbe všetkým slovenským biskupom, aby pred svetom bránili výhradu vo svedomí voči vývoju, dispenzácii, aplikácii a príjmu vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách.
Poznámky a zdroje:
