Obsah I. Úvod II. Aké sú stavovské povinnosti lekárnika v ozvene svedomia pri morálne neprijateľných zákonoch a nedovolených postupoch? III. Ohrozuje výhrada vo svedomí na vydávanie eticky sporných vakcín lekárnikmi bezprostredne zdravie či život pacienta? IV. V čom sa líšia embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie od hormonálnej antikoncepcie z hľadiska dokonania vedomého potratu? V. V čom sa líši a v čom je podobné odoberanie orgánov a tkanív od živých či mŕtvych svojprávnych darcov od extrakcie, izolácie prípadne kultivácie alebo transplantácie ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových buniek? VI. Aký by mal byť cieľ tlaku lekárnikov za život vyvolaného odmietnutím dispenzácie liekov a vakcín vyvinutých neetickým spôsobom? VII. Prečo nás vo svedomí trápi okrajové využitie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií pri výrobe vakcín? VIII. Ako vznikali „historické“ ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie derivované z tkanív orgánov násilne potratených detí, ktoré sa používajú pri produkcii niektorých vakcín dodnes? IX. Ktoré vakcíny vyprodukované na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách sú dostupné na Slovensku, ako to zistím a aké sú k nim alternatívy? X. V akých krokoch prebieha výroba vírusových, toxoidných a rekombinantných vakcín? XI. Vojna o slovíčka I.: Čo sú embryonálne a fetálne kmeňové bunky, bunkové kultúry a línie a ako medzi nimi rozlišovať? XII. Vojna o slovíčka II.: Sú niektoré vakcíny „vyprodukované“ na ľudských embryonálnych či fetálnych bunkových kultúrach a líniách pochádzajúcich z násilného potratu? XIII. Vojna o slovíčka III.: Obsahujú vakcíny zvyšky „mletých tiel“ potratených ľudských zárodkov či plodov? XIV. Sú zdravé ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry „nesmrteľné“ a je možné ich pasážovať „donekonečna“? XV. Čo sú tzv. „imortalizované“ bunkové línie? Sú „nesmrteľné“? Čím sa odlišujú od konečných bunkových kultúr? XVI. Je terapia ochorenia COVID-19 vôbec možná a ak áno, aké druhy terapie prichádzajú do úvahy? XVII. Nabádame ľudí, aby sa neočkovali? XVIII. Čoho je možné sa pri vakcínach proti ochoreniu COVID-19 obávať? XIX. Aké je obmedzenie účinnosti vakcín proti COVID-19 deklarované Európskou liekovou agentúrou a ich výrobcami? XX. Aký je zákonný rámec a aké sú zákonné limity výhrady vo svedomí v dnešnej farmaceutickej praxi na Slovensku? XXI. Akým spôsobom si výhradu vo svedomí uplatňujú členskí farmaceuti o. z. Lekárnici za život – Slovensko? XXII. Kedy nemožno považovať výhradu vo svedomí za uplatnenú podľa Etického kódexu lekárnika za život? XXIII. Čo o výhrade vo svedomí farmaceutov povedal Európsky súd pre ľudské práva v prípade Pichon a Sajous verzus Francúzsko? XXIV. Kto pred orgánmi Slovenskej republiky dosvedčuje, či bolo konkrétne uplatnenie si výhrady vo svedomí farmaceutom či rodičom „podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi“, teda podľa medzinárodnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Sv. stolicou? XXV. Akým testom proporcionality zatiaľ prešlo na Ústavnom súde Slovenskej republiky „povinné očkovanie“ a aké bolo stanovisko Ústavného súdu Českej republiky k „povinnému očkovaniu“? XXVI. Aké podmienky by malo obsahovať podmienečné odopretie súhlasu zákonného zástupcu na štátom nariadené povinné pravidelné očkovania maloletej dcéry alebo syna podľa dosiahnutého veku uplatnením si výhrady vo svedomí? XXVII. Aké etické spory v sebe nesie využívanie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií? XXVIII. Čo hovorí Nová charta zdravotníckych pracovníkov Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve na tému vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách? XXIX. Akého druhu „cooperatione ad malum“, teda „spolupráce na zle“ sa podľa katolíckej mravouky dopúšťajú dispenzujúci lekárnici a užívatelia vakcín vyprodukovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách? XXX. Sme nezávisle od skúsenosti – teda „apriori“ – morálne povinní alebo sme morálne oprávnení v krajnej núdzi – teda ako „extrema ratio“ – zaočkovať sa vakcínou vyprodukovanou alebo testovanou na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach či líniách? XXXI. Môžu predvídateľné zdanlivo dobré dôsledky zlého skutku zmeniť jeho mravný charakter? Možno za predmet mravného skutku uznať proces alebo výsledok výlučne fyzického poriadku? XXXII. Kladieme na svedomie našich členských farmaceutov zbytočné a neúnosné bremeno, keď ich vyzývame, aby si na vydávanie vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách uplatňovali výhradu vo svedomí? XXXIII. Aké otázky svojím vyjadrením k nášmu Stanovisku vyvolala Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska?

  I. Úvod

(Čas čítania: 9 minút)

(1.1) Keďže sme v súvislosti s vydaním nášho Stanoviska k problematike očkovania proti ochoreniu COVID-19 ¹ prijali veľa reakcií od laickej, odbornej i cirkevnej verejnosti, vnímame potrebu vyjadriť sa k niektorým našim tvrdeniam, ktoré boli či už nesprávne uchopené alebo klamlivo interpretované. Súčasne využijeme túto možnosť aj na zodpovedanie najčastejších otázok, ktoré naše Stanovisko vyvolalo. Cieľom nasledovného textu nech je teda rozvinutie dialógu o zmysle fungovania a poslania združení – akým je i to naše – v dnešnej spoločnosti. Tento príspevok môže byť zároveň pokračovaním úvahy², z ktorej naše združenie čerpalo idey pri svojom vzniku. I keď rozpoznávame nutkavý dopyt spoločnosti po jednoduchých riešeniach a skratkovitých, mobilizačných heslách v čase krízy, vopred vystríhame čitateľa, že naše združenie takéto riešenie neponúka.

(1.2) Naša komunikácia s mnohými ľuďmi v uplynulých mesiacoch potvrdila, že i pacient bez medicínskeho či farmaceutického vzdelania dokáže klásť trefné a vecné otázky pokiaľ ide o jeho zdravie, život či svedomie. Dokonca – ako ukázala skúsenosť – i tie najohrozenejšie skupiny obyvateľstva dokážu viesť vecný dialóg. Táto schopnosť viesť dialóg sa paradoxne akoby s rastúcou odbornosťou diskutujúcich vytrácala a postupne sa menila až na osobné osočovanie. To sa prejavovalo tak, že do dialógu bol vnesený prvok argumentum ad hominem, teda taký argument, ktorým sa oponent snaží odviesť pozornosť od problematiky na domnelé alebo skutočné nedostatky diskutujúceho. Používanie argumentum ad hominem je v logike a v diskusii považované za argumentačnú chybu, ktorá diskvalifikuje toho, kto ho používa.

(1.3) Aj preto sme na tomto mieste najskôr konštatovali potrebu viesť „pokojný a neosobný dialóg“. Jeden z recenzentov tohto článku – a to sama prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, Ph. D. – nás však upozornila na to, že dialóg je z pohľadu filozofie a teológie vždy osobný:

(1.3.1) „Aj Osoby Najsvätejšej Trojice sú dialogickými osobami – ako to obrazne vyjadril³ slávny ruský maliar Andrej Rublev (1360–1430) na ikone Najsvätejšej Trojice – a tak je to aj v ľudskom živote, či už ide o bezprostredný dialóg, alebo telefonický či online. Inak by nebol dialógom, ale monológom. Človek ako osoba je dialogickou existenciou. Vychádza zo seba k iným. Táto otvorenosť umožňuje subjektu prejsť z ‚interiority‘ [teda zo svojho vlastného vnútra] k ‚exteriorite‘ [teda k tomu, čo je mimo tohto vnútra] a k ‚objektivizácii‘. Osoba transcenduje (presahuje) spoločnosť, národ aj štát, to znamená aj náš európsky či svetový superštát.

(1.3.2) Osoba sa odkrýva vo vzájomnom vzťahu Ja-Ty, ale ‚Ty‘ iného sa nesmie stať nikdy predmetom, a to preto, lebo osoba so svojou duchovnou dimenziou je povolaná k tvorivému životu v slobode. V mase, alebo v neslobode stráca svoju osobnú tvár. Svedomie je najintímnejším miestom v človeku, kde sa človek stretáva s Bohom.

(1.3.3) V pastorálnej konštitúcii ‚Gaudium et spes‘⁴ je doslova napísané: ‚V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon, ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Človek má totiž v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť a podľa neho bude súdený.‘ Aj preto nemá nikto z ľudí právo obmedzovať či znásilňovať svedomie. Výhrada vo svedomí je v tomto zmysle opodstatnená. Na strane druhej ani ľudskú slobodu nemožno oddeľovať od pravdy a pravdu od svedomia. Tu sú reálne limity, aby nám nikto nemohol vnucovať či už nejakú ideu, alebo aj vakcináciu, lebo tým nám berie slobodu, ktorú sme dostali od Boha ako dar a znak našej dôstojnosti. Ak svedomie a sloboda nie sú rešpektované, ostáva pravda o Bohu a človeku za dverami. Znásilňovanie svedomia a teror zo strany štátu s pomocou nedokonalých ľudských zákonov sú totiž na míle vzdialené od absolútnych Božích zákonov.“

(1.4) Vďaka poznámke prof. Hrehovej sme si uvedomili, že nami napísaný článok je od samého začiatku v tomto dialogickom zmysle osobný a vedieme ho napr. s prof. MUDr. Jozefom Glasom, CSc., Ph. D., ktorý verejne vo vysielaní TV LUX⁵ prehlásil: „A tu máme fantastickú správu… Fantastickú…, ktorá to obracia, ktorá konečne je nečakane úžasná… Je skoro ako to, že sa Kristus narodil… Že prišiel na svet. Prišli vakcíny, a keby že jedna, ale hneď prišlo niekoľko…“⁶. Ďalej tiež s MUDr. RNDr. Rudolfom Pullmannom, Ph. D., ktorého meno je na internetových stránkach Katolíckej zdravotníckej únie uvedené ako meno odborného garanta, zatiaľ čo táto zdravotnícka únia zavádza verejnosť tvrdením, že v očkovacích látkach sa „priamo nevyskytujú látky vyrobené z potratených plodov.“⁷ V osobnom dialógu nesúhlasíme tiež s pohoršujúcimi tvrdeniami ThLic. Jána Viglaša, ktorý v rozhovore pre Denník Postoj na adresu potratených plodov, ktoré sa stali základom embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií, vyhlásil, že „výskumníci len začali využívať nový zdroj, ktorý vznikol rozširujúcou sa potratovou legislatívou.“⁸ Osobný dialóg vedieme aj s bývalými i súčasnými členmi Etickej komisie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, autormi Vyjadrenia Subkomisie pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska k nášmu Stanovisku, ale i s inými kňazmi či biskupmi, ktorí nás v rámci interných diecéznych obežníkov zaradili na – obrazne povedané – Index Librorum Prohibitorum, teda zoznam zakázaného čítania.

(1.5) Tento osobný dialóg sme však museli otvoriť – a to verejne – pretože mnohé doterajšie verejné vyjadrenia katolíckej inteligencie na Slovensku spôsobili medzi veriacimi škandál a vyvolali pohoršenie, a to tým, že svojou benevolenciou a miestami až bezvýhradnou obhajobou prispeli k budovaniu spoločenského súhlasu s konaním farmaceutického priemyslu, ktorý vyvíja a vyrába vakcíny nemorálnym spôsobom. Americkí biskupi však pred takouto benevolenciou vo svojom stanovisku k očkovaniu varovali:

(1.5.1) „Spojenie so zlým skutkom, ktorý prináša isté benefity, však môže mať korumpujúci vplyv na vnímanie samotného zlého skutku, a tak sa môže stať, že sa ťažšie uznáva za zlý. Po skúsenosti výhod, ktoré vyplynuli zo zlého skutku, by mohol človek stratiť citlivosť pre vážnosť zlej podstaty skutku. Človek môže začať tolerovať daný skutok a môže ignorovať povinnosť robiť všetko, čo je možné, aby sa postavil zlému skutku. Ďalším hľadiskom je fakt, že pokiaľ niekto využíva výhody vyplývajúce zo zlého skutku, môže to ovplyvniť to, ako druhí vnímajú tento pôvodný zlý skutok a tým spôsobuje pohoršenie. Iní môžu mať tendenciu vnímať daný skutok ako menej zlý.

(1.5.2) Môžu interpretovať prijímanie výhod vyplývajúcich zo zlého skutku ako prejav toho, že sa daný skutok nepovažuje za naozaj zlý, čo naopak môže umenšiť ich cit pre nutnosť postaviť sa proti tomuto zlu. Môžu tiež premrhať príležitosti urobiť všetko, čo je možné, aby tomu zlu čelili. V oboch prípadoch by mohla byť výsledkom istá benevolencia voči zlému skutku.

(1.5.3) Vedomí si tohto, by sme mali byť obozretní, aby nás nové vakcíny proti COVIDu-19 neotupili, alebo neoslabili naše odhodlanie postaviť sa samotnému zlu potratu a následne aj používaniu plodových buniek vo výskume.“⁹

(1.6) Argumentov podporujúcich naše predchádzajúce Stanovisko, ktoré chceme sprostredkovať členom o. z. Lekárnici za život – Slovensko, všetkým ostatným lekárnikom dobrej vôle, ale i pacientom, aby sme vyvážili verejnú diskusiu na túto tému, existuje hneď niekoľko a je ich možné rozdeliť do troch hlavných skupín – na farmaceuticko-medicínske, na právne a na tie, ktoré sa týkajú svedomia. Po všeobecnej časti budú preto nasledovať tieto tri špecializované oddiely.

(1.7) Všetky nami doteraz uvedené tvrdenia, ktoré sme výslovne neoznačili ako náš názor, boli sprostredkovaním odborných faktov prinášaných omnoho fundovanejšími odborníkmi ako sme my sami. Nebude teda tomu inak ani teraz. Okrem toho, argumenty, ktoré sa týkajú svedomia recenzovali prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, Ph. D.¹⁰ a ThDr. René Balák, Ph. D.¹¹. Recenzent právnych argumentov si neželá byť menovaný. Z chemického hľadiska prácu recenzoval chemik a fyzik RNDr. Anton Repko, Ph. D. et Ph. D.^11A

(1.8) Domnievame sa, že sme na pôde nášho združenia v autorskej spolupráci vypracovali s vypätím všetkým síl a v relatívne krátkom čase dokument, ktorý zahŕňa mnoho užitočných faktov a odkazovej literatúry, ktorá môže všetkých ľudí dobrej vôle konfrontovať s odhalením zahmlievaných vedecko-etických aspektov vývoja embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línii a koniec koncov i tvrdení o bezpečnosti nových vakcín proti ochoreniu COVID-19.

(1.9) Nádejame sa, že po predložení uvedených faktov bude zrozumiteľnejšie, že naším úmyslom nie je Cirkvi ubližovať, ale jej poslúžiť poslaním zdravotníckeho pracovníka. Napokon, opierame sa o oficiálne učenie Katolíckej cirkvi, v ktorej hľadáme útočisko a posilu v tomto boji za Život. A preto s pokorou prosíme slovenských biskupov o požehnanie pre boj proti „kultúre smrti“, ktorý je už aj bez nechcených nedorozumení často náročný a vyžaduje vnútornú jednotu, o ktorú prosí náš Veľkňaz v 17. kapitole¹² Evanjelia podľa Jána.

(1.10) Aby sme ďalším nedorozumeniam predchádzali, uveďme, že články a stanoviská zasiela o. z. Lekárnici za život – Slovensko mnohým slovenským printovým, televíznym i internetovým médiám a nemáme žiadny dosah na to, kto, akým spôsobom a či vôbec bude s našimi textami narábať. Veď napokon, internetová sieť vznikala ako miesto slobodného šírenia informácií a od jej vzniku platí, že každá nula a jednotka, ktorá sa na sieti raz publikuje, začína žiť svojím vlastným životom, podobne, ako je to s ideami mimo virtuálnej reality.

(1.11) Nie je možné dištancovať sa od jednotlivých užívateľov internetu či médií, ktoré naše stanoviská či články preberajú alebo šíria – čo sme mohli spraviť, je pokúsiť sa písať tento text čo najzrozumiteľnejšie, aby nemohlo dochádzať k jeho dezinterpretácii. Napriek tomu sme boli limitovaní priestorovými, časovými a personálnymi možnosťami, a preto nebolo jednak v našich silách opisovať tu uvedené skutočnosti obšírnejšie, ale tiež mohlo dôjsť k neúmyselným omylom z našej strany. V dôsledku toho čítanie našich odpovedí na nastolené otázky predpokladá buď znalosť základných farmaceuticko-medicínskych pojmov, alebo samostatné štúdium čitateľa a všeobecný kritický prístup. Preto prosíme všetkých, aby sa naše texty snažili čítať s porozumením, upozorňovali nás na nepresnosti, a aby sa v prípade nejasností obrátili priamo na nás.

⬆ späť na obsah ⬆

Poznámky a zdroje:

Obsah I. Úvod II. Aké sú stavovské povinnosti lekárnika v ozvene svedomia pri morálne neprijateľných zákonoch a nedovolených postupoch? III. Ohrozuje výhrada vo svedomí na vydávanie eticky sporných vakcín lekárnikmi bezprostredne zdravie či život pacienta? IV. V čom sa líšia embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie od hormonálnej antikoncepcie z hľadiska dokonania vedomého potratu? V. V čom sa líši a v čom je podobné odoberanie orgánov a tkanív od živých či mŕtvych svojprávnych darcov od extrakcie, izolácie prípadne kultivácie alebo transplantácie ľudských embryonálnych a fetálnych kmeňových buniek? VI. Aký by mal byť cieľ tlaku lekárnikov za život vyvolaného odmietnutím dispenzácie liekov a vakcín vyvinutých neetickým spôsobom? VII. Prečo nás vo svedomí trápi okrajové využitie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií pri výrobe vakcín? VIII. Ako vznikali „historické“ ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry a línie derivované z tkanív orgánov násilne potratených detí, ktoré sa používajú pri produkcii niektorých vakcín dodnes? IX. Ktoré vakcíny vyprodukované na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách sú dostupné na Slovensku, ako to zistím a aké sú k nim alternatívy? X. V akých krokoch prebieha výroba vírusových, toxoidných a rekombinantných vakcín? XI. Vojna o slovíčka I.: Čo sú embryonálne a fetálne kmeňové bunky, bunkové kultúry a línie a ako medzi nimi rozlišovať? XII. Vojna o slovíčka II.: Sú niektoré vakcíny „vyprodukované“ na ľudských embryonálnych či fetálnych bunkových kultúrach a líniách pochádzajúcich z násilného potratu? XIII. Vojna o slovíčka III.: Obsahujú vakcíny zvyšky „mletých tiel“ potratených ľudských zárodkov či plodov? XIV. Sú zdravé ľudské embryonálne a fetálne bunkové kultúry „nesmrteľné“ a je možné ich pasážovať „donekonečna“? XV. Čo sú tzv. „imortalizované“ bunkové línie? Sú „nesmrteľné“? Čím sa odlišujú od konečných bunkových kultúr? XVI. Je terapia ochorenia COVID-19 vôbec možná a ak áno, aké druhy terapie prichádzajú do úvahy? XVII. Nabádame ľudí, aby sa neočkovali? XVIII. Čoho je možné sa pri vakcínach proti ochoreniu COVID-19 obávať? XIX. Aké je obmedzenie účinnosti vakcín proti COVID-19 deklarované Európskou liekovou agentúrou a ich výrobcami? XX. Aký je zákonný rámec a aké sú zákonné limity výhrady vo svedomí v dnešnej farmaceutickej praxi na Slovensku? XXI. Akým spôsobom si výhradu vo svedomí uplatňujú členskí farmaceuti o. z. Lekárnici za život – Slovensko? XXII. Kedy nemožno považovať výhradu vo svedomí za uplatnenú podľa Etického kódexu lekárnika za život? XXIII. Čo o výhrade vo svedomí farmaceutov povedal Európsky súd pre ľudské práva v prípade Pichon a Sajous verzus Francúzsko? XXIV. Kto pred orgánmi Slovenskej republiky dosvedčuje, či bolo konkrétne uplatnenie si výhrady vo svedomí farmaceutom či rodičom „podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi“, teda podľa medzinárodnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Sv. stolicou? XXV. Akým testom proporcionality zatiaľ prešlo na Ústavnom súde Slovenskej republiky „povinné očkovanie“ a aké bolo stanovisko Ústavného súdu Českej republiky k „povinnému očkovaniu“? XXVI. Aké podmienky by malo obsahovať podmienečné odopretie súhlasu zákonného zástupcu na štátom nariadené povinné pravidelné očkovania maloletej dcéry alebo syna podľa dosiahnutého veku uplatnením si výhrady vo svedomí? XXVII. Aké etické spory v sebe nesie využívanie ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúr a línií? XXVIII. Čo hovorí Nová charta zdravotníckych pracovníkov Pápežskej rady pre pastoráciu v zdravotníctve na tému vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách? XXIX. Akého druhu „cooperatione ad malum“, teda „spolupráce na zle“ sa podľa katolíckej mravouky dopúšťajú dispenzujúci lekárnici a užívatelia vakcín vyprodukovaných na embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách? XXX. Sme nezávisle od skúsenosti – teda „apriori“ – morálne povinní alebo sme morálne oprávnení v krajnej núdzi – teda ako „extrema ratio“ – zaočkovať sa vakcínou vyprodukovanou alebo testovanou na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach či líniách? XXXI. Môžu predvídateľné zdanlivo dobré dôsledky zlého skutku zmeniť jeho mravný charakter? Možno za predmet mravného skutku uznať proces alebo výsledok výlučne fyzického poriadku? XXXII. Kladieme na svedomie našich členských farmaceutov zbytočné a neúnosné bremeno, keď ich vyzývame, aby si na vydávanie vakcín vyprodukovaných alebo testovaných na ľudských embryonálnych a fetálnych bunkových kultúrach a líniách uplatňovali výhradu vo svedomí? XXXIII. Aké otázky svojím vyjadrením k nášmu Stanovisku vyvolala Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska?